K Ali som sa dostal v podstate náhodou. Na jeseň 2014 som na festivale dokumentárnych filmov videl film #ChicagoGirl: The Social Network Takes on a Dictator, kde bola hlavnou postavou. Z detskej izby koordinovala opozičných aktivistov v Sýrii, zverejňovala ich videá, šírila ich na webe.
Alaa bola aj osobne v Sýrii, konkrétne v bombardovanom Aleppe, ktoré sa vtedy postavilo diktátorovi Bašárovi Asadovi a v malom si vyskúšalo svoju hru na demokraciu. Napísal som jej na facebooku a na moje prekvapenie pomerne skoro odpísala.
Nekonečné tri roky
Alaa žije v americkom Chicagu, takže sme sa dohodli na rozhovore cez Skype. Kameru si nepustila, ospravedlnila sa s tým, že nemá po ruke šatku a ako veriaca moslimka mi nemôže ukázať vlasy, korunu krásy.
Už vtedy sa nám zdala sýrska vojna nekonečná, a to trvala „len“ tri a pol roka. Asad však prehrával a Alaa verila, že je len otázkou času, keď jeho režim padne a kontrolu nad krajinou preberie demokratická opozícia, ktorú zo svojej detskej izby na opačnej strane sveta podporovala.
„Musíme vybudovať jednotnú a demokratickú Sýriu, kde môžu deti vyrastať s tým, že na múry škôl môžu písať čokoľvek bez strachu, že ich budú mučiť a zabíjať,“ hovorila vtedy so zápalom 22-ročnej ženy. Na Alu som si nedávno spomenul, keď som rozmýšľal, ako veľmi sa odvtedy situácia zmenila.
Na jeseň ubehne od rozhovoru šesť rokov a vojna sa stále celkom neskončila. Alaa má 28 rokov a na facebooku už nie je aktívna.
Revolúciu proti Asadovi vedie z detskej izby Čítajte Víťaz propagandistickej vojny
Medzitým prišli Asadovi pomôcť Rusi, bombardovaním premenili na trosky Aleppo aj tamojšie pokusy o demokraciu. Najmä však z krajiny zmizla prakticky celá demokratická opozícia, ktorá stála za protestami zo začiatku roka 2011, miestnym pokračovaním arabskej jari.
Asad síce nemá reálnu kontrolu nad krajinou, tú už odovzdal Rusku, Iránu a Hizballáhu, ale navonok vyzerá ako víťaz.
