V známom románe Roberta Merla Malevil sa závere odhaľuje obraz, kde sa ženy z preživšej komunity modlia pred fotkou už zosnulého hlavného hrdinu Emanuela postavenou ako na oltári. A to ich aspoň vyviedol z krízy.
Ťažko nájsť moment položenia fotografie na oltár, no nie náhodou sa tak stalo po konštatovaní, že „sú obdobia v dejinách, keď cítiť údesnú prázdnotu: potrebný vodca sa nezrodil, všetko ide žalostne dolu vodou“. Literárne dielo má však na rozdiel od reality logickú výstavbu.
Fotka a modlitby patria osobe s prirodzenou autoritou a Merle geniálne vystihol potrebu človeka uctievať aspoň nejaké božstvo.
Problém s ikonami je len jeden, ale úplne zásadný: na ikony sa nesiaha. Už samotný fakt, že má niekto citovú väzbu na politika, ktorá ho núti obdivovať mňaukanie „v prvej línii krvácajúceho lúzra“, ho ľahko diskvalifikuje pri volebnom výbere, ale to sa nič nedá robiť.
Je však strašné, čo dokáže občan, ktorý sa nazdáva, že noviny robia politiku, a teraz mu noviny siahli na ikonu.
