Autor je sociálny antropológ, pôsobí na FSEV UK
Dvaja najvyšší slovenskí ústavní činitelia a minister školstva z troch rôznych koaličných strán boli usvedčení z plagiátorstva.
Kým diplomová práca ministra školstva z roku 2009 je pomerne bežný plagiát, pri ktorom možno uvažovať, do akej miery niektoré časti vypracoval sám, práca Igora Matoviča z roku 1998 obsahuje doslovný prepis častí dvoch kníh.
Borisovi Kollárovi pravdepodobne prácu napísal sám školiteľ, ktorý vykradol sám seba.
Premiér sa priznal, že prácu nepísal, bol obľúbencom už zosnulého profesora, ktorý ho školil, a priateľom jeho syna, ktorého sestra prácu napísala na dovolenke v Chorvátsku. Priateľ bol zároveň oponentom práce.
Podobne úprimný je aj prípad predsedu parlamentu. Boris Kollár si nepamätá obhajobu diplomovky v roku 2015, nevie, kto bol oponent, kto sedel v komisii. Stredoeurópska vysoká škola v Skalici teraz právom vyzerá ako darčeková služba na diplomy.
Odhalenia o plagiátoch prác najvyšších činiteľov sa navyše objavili krátko po tom, ako sa ašpirantka na funkciu splnomocnenkyne vlády pre rodinu a poslankyňa parlamentu splnomocňovania vzdala, okrem iného aj pre plagiát bakalárskej práce.
A karavána ide ďalej
Zámerom tejto úvahy nie je posudzovať morálku. Na tú majú patent najmä občianske kruhy a seriózne médiá, ktoré upozornili na nutnosť vyvodzovať zodpovednosť „na európsky spôsob“.
Nejde mi ani o kritiku univerzitného systému, ktorý umožnil vydávanie titulov „proti podpisu“. Neplánujem tiež riešiť význam formálneho vzdelania pre Borisa Kollára, ktorý magisterský diplom v podnikaní s lyžiarskymi vlekmi ani vo funkcii predsedu parlamentu nepotrebuje. Ani majiteľ strany obyčajných ľudí a nezávislých osobností na premiérovanie nemusel predkladať doklad o vzdelaní.
Zaujíma ma, ako je možné, že napriek potvrdeniam, že ústavní činitelia sú podvodníci a klamári a po početných volaniach o vyvodení zodpovednosti a negatívnom ohlase zo zahraničnej i domácej tlače sa nič dramatické nedeje?
