Autor je viceguvernérom NBS, článok vyjadruje jeho osobný názor.
Jean Monnet, jeden z otcov zakladateľov Európskej únie, hovorieval, že Európa silnie v krízach. V praxi sme to mohli vidieť aj po finančnej kríze, keď grécka dráma doviedla spoločnú menu na pokraj rozpadu. Politici a ekonómovia museli značne improvizovať, aby posilnili inštitucionálne základy eurozóny.
Zo zoznamu chýbajúcich pilierov sme tak postupne vyškrtli krízové záchranné mechanizmy, ako aj veľkú časť bankovej únie. K tomu sa pridala aj Európska centrálna banka, keď spustila svoj program OMT, ktorý mal kúpiť politikom čas na ďalšie reformy inštitucionálnych základov eurozóny.
Prelomenie tabu
Lenže „kupovanie času“ mnohí politici prekladajú do svojho jazyka ako „fajn, nemusíme nič robiť“. A tak prišla ďalšia kríza, tentoraz v dôsledku pandémie, a chýbajúce kúsky skladačky sa opäť ukázali v celej kráse.
Po počiatočnom váhaní, že veď ECB určite niečo vymyslí, prišli Nemci a Francúzi s nápadom celoeurópskeho fondu obnovy. Čo je na tom výnimočné, veď všetky vlády vo svete prijímajú nákladné fiškálne stimuly?
Jedinečnosť fondu obnovy je v prelomení dvoch tabu, ktoré boli doteraz - predovšetkým pre Nemcov – nemysliteľné.
Prvou novinkou je, že v EÚ vznikne niečo ako „federálny“ dlh. Teda všetky krajiny spolu – cez európsky rozpočet – budú ručiť za záväzky. Zrejme to znamená do budúcnosti aj vyššie európske príjmy (príspevky, poplatky alebo dane). Inak povedané, ide o ďalší spôsob ako prehĺbiť integráciu.
Zaujímavé je, že aj Spojené štáty americké začali svoju históriu so spoločným ručením za dlhy, aj keď treba povedať, že aj s deklaráciou politickej únie, čo eurozóne citeľne chýba.
Druhou inováciou fondu obnovy je, že neposkytuje len pôžičky ako eurovaly, ale aj transfery. Je tam síce podmienka reformného plánu, ale v konečnom dôsledku ide o znak silnejšej solidarity medzi členskými štátmi.
Tomu pravdepodobne dopomohla aj korona, keďže je veľmi ťažké jednotlivé krajiny viniť zo šírenie pandémie (za veľké rozpočtové deficity je to oveľa ľahšie).
