Autor je vedecký pracovník SAV a člen Slovenského ochranárskeho snemu
Prísľub bezprecedentných prostriedkov z Bruselu je ako tá povestná palica, ktorá má dva konce. Je to unikátna príležitosť a zároveň obrovské riziko. Stačí si pripomenúť našu dlhoročnú skúsenosť s eurofondmi.
Ich (ne)využitie na Slovensku - od chvíle, ako sem začali prúdiť až po súčasnosť - sa dá zjednodušene charakterizovať takouto „štvrtinovou“ schémou: jedna časť sa využila na zmysluplné projekty a reálne predstavovala pre našu krajinu významnú pomoc.
Druhá časť sa z rôznych dôvodov nestihla vyčerpať a jednoducho sme o ňu prišli. Tretia časť, ako je známe, bola rozkradnutá. A štvrtá časť sa použila na podporu nezmyslov, zbytočností, ba neraz i vyslovene škodlivých vecí.
Výška tých prvých dvoch častí sa dá viac-menej exaktne vyčísliť. Veľkosť tej tretej je predmetom „kvalifikovaných odhadov“ a mali by sa o ňu intenzívne zaujímať orgány činné v trestnom stíhaní.
Najťažšie sa kvantifikuje výška štvrtej časti. Keďže o tých troch prvých zo spomínaných častí sa hovorí pomerne veľa a prísľub podstatného zvýšenia efektívnosti využívania zdrojov a najmä zápas s kradnutím a korupciou patria medzi deklarované priority vlády Igora Matoviča, budem sa venovať najmä tej štvrtej, najmenej diskutovanej a pritom najškodlivejšej časti európskej pomoci.
Kde eurofondy škodia
Najskôr: čo by mal byť v tomto prípade náš hlavný strategický cieľ? Logicky to, aby z balíka peňazí, ktorý má prísť na Slovensko, čo najviac skončilo v tej prvej časti. To je podmienka nevyhnutná, ale nie dostatočná.
