Aliaksei Kazharski je vedecký pracovník v Ústave európskych štúdií a medzinárodných vzťahov Univerzity Komenského v Bratislave a odborný asistent na Katedre bezpečnostných štúdií Univerzity Karlovej v Prahe.
Michaela Grančayová je doktorandka na Univerzite Komenského.
Bielorusko sa prebralo. Po zmanipulovaných prezidentských voľbách, vypukli po celej krajine masové protesty, aké Bielorusko ešte nezažilo. Bieloruská vláda zistila, že milióny ľudí ju jednoducho odmietajú uznať za legitímnu.
Prečo zrazu vybuchla krajina, ktorá strávila štvrť storočia s Aľaksandrom Lukašenkom a viacerými bola považovaná za ostrovček autoritárskej stability? Pre správne porozumenie súčasného diania je mimoriadne dôležité pochopiť aj širší historický a geopolitický kontext.
Krátke demokratické okno
Bielorusko získalo nezávislosť v roku 1991, dva roky pred Slovenskom. Jeho štátne symboly, bielo-červeno-biela vlajka a štátny znak Pahoňa, sa vzťahovali na tradície Veľkého litovského kniežatstva a Bieloruskej ľudovej republiky, ktorá bola vyhlásená v roku 1918 po rozpade cárskeho Ruska.
Prvá bieloruská demokratická republika však podľahla mocnejším susedom, a jej územie si rozdelili Sovietsky zväz a Poľsko. Bielorusi si tak museli počkať na svoju nezávislosť až do rozpadu Sovietskeho zväzu.
V roku 1991 sa zdalo že Bielorusko by mohlo byt úspešným príkladom postkomunistickej tranzície. Bola to pomerne malá krajina, bez teritoriálnych a etnických konfliktov, so vzdelaným a pracovitým obyvateľstvom a vysokým industriálnym potenciálom.
Tak ako Slovensko mohlo zaklopať na dvere EÚ. Bojovníci za slobodu a nezávislosť v Bielorusku sa podobne ako ich stredoeurópski kolegovia, tešili na svoj “návrat do Európy”.
V prvých prezidentských voľbách v roku 1994 vyhral Aľaksandr Lukašenka (uvádzame bieloruské transkripcie mien - pozn.red.), populista s protikorupčnou agendou. Krajinu rýchlo nasmeroval späť k sovietskej minulosti a k Rusku. Nezávislé štátne symboly nahradil obnovenými sovietskymi, a vyhlásil úzke spojenectvo s Ruskom.
Jeho referendá o zmene ústavy (1995, 1996), ktoré mu umožnili úplnú kontrolu nad krajinou, neboli uznané Západom podobne ako ani žiadne ďalšie voľby v Bielorusku.
Moskva ho však štedro odmeňovala za jeho geopolitickú lojalitu. Po rozpade ZSSR Rusko sužovala nostalgia za stratenou ríšou, a Lukašenka sa ochotne chopil symbolickej role jeho „najbližšieho” alebo „posledného” spojenca.
Čierna diera v strede Európy
Z dlhodobého hľadiska však vzťahy s Ruskom nevyzerali ani zďaleka ideálne. Najmä po gruzínsko-ruskej vojne v roku 2008 sa Minsk zrejme začal obávať, že by sa taktiež mohol stať obeťou ruskej imperialistickej „nostalgie”. Bieloruská vláda začala hrať na dve strany a vydierať Moskvu užšou spoluprácou so Západom.
Bielorusko sa tak stalo súčasťou Východného partnerstva (európsky program susedstva zameraný na postsovietske krajiny). Nepokročilo v ňom však tak ďaleko ako napríklad Gruzínsko alebo Moldavsko, ktoré už majú asociačnú dohodu s EÚ.
Po brutálnom potlačení protestov po prezidentských voľbách v roku 2010 bola spolupráca Únie s Bieloruskom na istý čas zmrazená.
