Autorka je režisérka
„Mladá pani, a túto poznáte?“ zahlaholí zvučný mužský hlas a hneď po ňom harmonika spustí na ľudovú nôtu viac zápalisto než presne.
„To bude nejaká liptovská, tak sa mi marí,“ zasmeje sa žena.
„Áno, presne, to je od nás, tú som sa naučil v šesťdesiatom prvom, keď som prišiel z vojenčiny. A vy máte akú obľúbenú? Zahrám vám!“
„Ja mám rada Tam okolo Levoči tam še voda tóči.“
„Ste z Levoče?“
„Ale kdeže. Som z Ivanky.“
„Z tej čo je pri Bratislave?“
„Hej, z tej.“
„Nevyzeráte na Záhoráčku.“
„Veď ani nie som. Som z Ivanky.“
„Tak vám ju zahrám. A potom ešte takú, čo som ešte nikdy nehral, tak mi držte palce.“
Sedím v tatranskej električke, v tom vláčiku, ktorý premáva od Štrbského plesa po Tatranskú Lomnicu, a už od Starého Smokovca v nej na akordeóne vyhráva seladon z Liptova a hlasno kurizuje spolucestujúcej.
Môj muž sa usmieva popod fúz, syn so široko roztvorenými očami hľadí cez okno na ubiehajúce stromy a sníva, dcéra mi zaspáva na kolenách. Vedľa sedia zhovorčiví českí turisti, oproti je dvojica mladých Rusov, držia sa za ruky, mladík klepká nohou do rytmu harmoniky.
Cítim sa ako doma. Veď aj som. Už celé dlhé mesiace som nevytiahla päty z tejto republiky a to ma intenzívne pamätnícky vracia do socialistického detstva, keď to bolo celkom iné a predsa v niečom rovnaké. Nikam sme nechodili, iba tuto po svojom a mali sme zážitky.
Na kopce!
Kdesi som čítala výsledky medzinárodného výskumu, podľa ktorého trávia Slováci zo všetkých národov sveta najviac času v prírode. Zdá sa mi to trochu nepravdepodobné, zvlášť ak si predstavím všetkých tých Novozélanďanov, všetkých tých obyvateľov Grónska, tichomorských ostrovov alebo rozvojových krajín Afriky.
