Autorka je redaktorkou českého Deníka N
Zavolal mi môj bieloruský známy. Žije v Prahe, o politiku sa nezaujíma. Vyštudoval, pracuje, má ženu, dieťa a žiadne veľké ambície. Jeho telefonát ma preto prekvapil.
Chcel číslo na organizátorov Milion chvilek pro demokracii. Kamaráti v Minsku vraj potrebujú poradiť, ako dostať milión ľudí na námestia a nevyvolať občiansku vojnu, ale zbaviť sa diktátora bez krviprelievania.
Prečo Minsk nie je Praha
Číslo som mu dala. Napadlo mi, že metódy fungujúce v demokratickej krajine, kde je polícia za prekročenie zákona postihovaná rovnako ako bežný občan, v Bielorusku nezaberú.
Nedá sa porovnávať to, čo sa po sfalšovaných prezidentských voľbách deje v Bielorusku, s protestmi proti premiérovi Babišovi. Len jedno máme spoločné – tú prekliatu, a mne takú sympatickú, mierumilovnosť.
Najzásadnejší rozdiel je, že my sa nemusíme báť vyraziť do ulíc a kričať, čo sa nám zachce. Všetko ostatné je inak. Predovšetkým Lukašenko.
Musím priznať, že som si ho obľúbila – pre moju profesiu. O málokom sa tak dobre píše ako o Alexandrovi Grigorievičovi. A to tak v časoch pokojných, ako aj turbulentných. Každý jeho výrok bol hotový novinový titulok.
Lukašenko trepal nezmysly, ale nikdy nenudil. Miloval žatvy, pekné ženy, nenávidel feminizmus a politickú korektnosť. Vedel odrodiť sviňu, vypestovať paradajku a spoznať, či je hnoj z dobre kŕmeného zvieraťa. No povedzte, kto má takého prezidenta!
Pri sledovaní jeho neuveriteľného pondelňajšieho výjazdu do fabrík, kde sa chcel stretnúť s chápajúcim davom, sa moje novinárske ego chvelo nadšením. Lukašenko na scéne, to je vždy na článok.
Ako sklamať diktátora
Hoci istú kritiku čakal, o tom, že naňho budú robotníci kričať Odíď!, sa mu nesnívalo ani v najdesivejšom sne. Keď priletel vrtuľníkom do Minského závodu cestných ťahačov, hrnul sa na stretnutie so zamestnancami v bodrej nálade. Odchádzal rozčúlený, sklamaný a ponížený.
