V istom zmysle má Lukašenko pravdu, ak tvrdí, že protesty proti jeho volebnému víťazstvu – hahaha – sú organizované zo zahraničia. Neznamená to, že by inštrukcie išli z pracovne obvyklých podozrivých z Washingtonu, Kremľa či, nebodaj, Piatej avenue (pozdravujeme hľadača dlažbových kociek).
Vysvetlenie je pomerne prozaické: Bielorusko má, podobne ako mnohé ďalšie krajiny bývalého socialistického tábora, vonku podstatnú diaspóru.
Teda vyemigrovaný či dočasne vycestovaný podiel obyvateľstva, ktorý si aktívne drží kontakt s domovinou. To sú tie čašníčky a aupairky, študentky či doktorandky, štipendisti takí a onakí, alebo len sezónni pracovníci, ktorí zostali na neurčito.
V prípade Bieloruska je to pol druha milióna obyvateľov, čo je pri takmer desaťmiliónovej krajine podstatné číslo. A keďže „odídenci“ sú často vzdelaní a angažovaní, práve oni sú v dobrej pozícii, aby na seba brali úlohy, ktoré sa na domácej pôde plniť nedajú.
