Autor je teológ a spisovateľ
Vedeli, že som definitívne odišiel, že počas štúdia sa ešte budem vracať cez prázdniny a skúšobné obdobie, no neskôr, keď začnem pracovať, budú návštevy vzácnejšie.
Dúfali, že sa ožením a budem mať deti, ktoré priveziem na prázdniny a ostanem pár dní dlhšie ako len dva dni nevyhnuté na cestu, no už nebudem ich synom, na ktorého môžu kričať, stanem sa návštevou, príbuzným, ktorý premiestnil život ich rodičov do iného mesta, ich vnuci už nedokážu rozoznať dobytok ani pracovať v dielni.
Otec to chápal, začal byť ku mne slušnejší, pýtal sa ma na život v meste, na svet internátu a fakulty, na veľké plány v spoločnosti.
Schádzali sme k potoku napojiť dobytok, keď sme na konci poľa uvideli tri tanky.
Deň predtým sme počúvali rozhlas, vedeli sme, že sa niečo deje, no stav krajiny som považoval za bezpečný, nemal som pocit, že dochádza k zrade utópie, naopak, dúfal som, že sa to podarí, že veci, ktoré sme po vojne neurobili, dobehneme, a napravíme postavenie tých, ktorí uviazli v nespravodlivosti minulosti.
Na druhý deň sme išli robiť skôr, nespali sme, okolo piatej sme vyrazili z ešte plnej krčmy. Vedenie krajiny zmizlo, armáda zmizla, rozhlas zmizol, niektorí chlapi kričali, že chcú bojovať, že už sme raz nebojovali a ich otcovia sa za to dlho hanbili. No potom si museli sadnúť, pili od predchádzajúceho popoludnia a nevládali.
Zobrali sme kosy, cestou sme sa zastavili doma pozrieť matku. Spala v kuchyni na gauči, zaspala pri rádiu, vypol som ho, zastrel závesy a pokračovali sme do poľa.
Robili sme do ôsmej, cítil som únavu z neprespatej noci a chuť odísť do mesta, zistiť, čo sa deje, ako to vyzerá a či sú tam vojaci.
