Autor je poslanec Za ľudí a predseda Výboru pre európske záležitosti Národnej rady SR.

Týždeň po sfalšovaných voľbách nespokojnosť Bielorusov s prezidentom Alexandrom Lukašenkom narastá a s ňou rastú obavy z opakovania ukrajinského scenára: že na odstránenie svojho lojalistu zareaguje Moskva vyvolaním občianskej vojny.
Lukašenko ich sám účelovo rozdúchava takmer dennými telefonátmi Vladimírovi Putinovi a vyhláseniami, že Rusko je pripravené prísť na pomoc.
Ale urobí to naozaj?
Treba si pripomenúť, že situácia v Bielorusku sa od tej na Ukrajine v roku 2014 líši minimálne v troch zásadných bodoch.
Zmena sa hodí aj Putinovi
Po prvé, Lukašenko je často je tŕňom v oku Putinovi, a Rusko by za určitých okolností prijalo zmenu na čele Bieloruska. Na toto napätie medzi lídrami sa občas zabúda, keďže jeden aj druhý sú antizápadní diktátori.
Ale Lukašenka zároveň vníma Putinovo Rusko ako hrozbu, ani nie tak pre nezávislosť Bieloruska, ale najmä pre svoju kontrolu nad krajinou. Putin by radšej v Minsku videl niekoho, kto je viac v područí Moskvy a pýta menej finančnej pomoci.

Kultivuje si vzťahy v silových rezortoch, ľuďmi okolo Lukašenka a dokonca aj v opozícii (jeden z jej lídrov utiekol do Moskvy po tom, ako mu nedovolili kandidovať v prezidentských voľbách).
Rusko nebude za každú cenu brániť Lukašenka a ak sa nájde niekto, s kým Putin vie žiť, tak mu môže pomôcť nahradiť súčasného prezidenta.
V tomto je situácia v Bielorusku zásadne odlišná od Ukrajiny v roku 2014.
Tam v radoch opozície, ktorá prišla po Janukovyčovi, nebol nikto, koho by Moskva vnímala ako svojho. Preto keď exprezident Janukovyč utiekol z krajiny (do Ruska), Putin z obáv, že "stráca" Ukrajinu vyslal vojská.
Nie je to geopolitické
Po druhé, Rusko nemá dôvod na obavy, že Bielorusko "utečie“ do EÚ či NATO. Odpor proti Lukašenkovi nie je geopoliticky motivovaný, nie je o voľbe medzi Západom a Ruskom.