Jan Novák: Kundera: Český život a doba. Argo/Paseka, Praha 2020
Ešte na jar roku 1975, keď už bol Milan Kundera v Československu zakázaným autorom, nakrútila a odvysielala bratislavská televízia dve jeho hry: Kamarátku pre nás dvoch a Simultánku s Aľjochinom. Presnejšie povedané - hry napísal Kundera, ale podpísal ich Peter Ševčovič, vtedy dramaturg v Hlavnej redakcii vysielania pre deti a mládež Československej televízie Bratislava.
To je jedna z mála slovenských stôp svetoznámeho spisovateľa, ktorú vypátral a v objemnej knihe Kundera: Český život a doba, zvečnil spisovateľ Jan Novák.
Bol to Kunderov nápad, takto si privyrábal aj v Prahe a jeho texty s istým rizikom podpisovali rôzni ľudia. Kontakt s televíziou sprostredkovala jedna z jeho študentiek na FAMU, kde v 60. rokoch vyučoval - bratislavská rodáčka Natália Ivančová, ktorej Kundera pomohol k práci pri filme na Barrandove. Peter Ševčovič Kunderu obdivoval a súhlasil - hry preložil do slovenčiny, podpísal a v televízii presadil.
Takých čriepkov o umeleckej prevádzke v Československu medzi rokmi 1945 a 1975 je vo zväzku na takmer 900 stranách celý rad a patria k tomu lepšiemu, čo Novák do textu poskladal.
Kniha sa končí práve v čase, keď Kundera odchádza do Francúzska - po mnohých stretnutiach na Štátnej bezpečnosti bol presvedčený, že ide na dva roky učiť na univerzitu v Rennes a potom sa prípadne vráti. Ale režim mal už v tom čase jasno, že ho do Československa nikdy nepustí, v roku 1979 ho zbavil občianstva.
Pred odchodom do Francúzska sa zastavil na Slovensku rozlúčiť s Dominikom Tatarkom.
Peniaze až v prvom rade
Bratislavská príhoda s takzvaným „pokrývaním“ zapadá do jedného z Novákových veľmi kritických pohľadov na Kunderu - vyčíta mu stálu starosť o vlastný zárobok za všetkých okolností.
