Autor je pracovníkom Ústavu orientalistiky SAV, špecializuje sa na dejiny Afriky v časoch kolonializmu
Súčasná situácia v Bielorusku často vyvoláva otázku, ako sa zachová Západ k boju bieloruského ľudu proti Lukašenkovi. Otázka je to určite oprávnená, predovšetkým vzhľadom na hodnoty, ku ktorým sa západné liberálne demokracie oficiálne hlásia.
Na druhej strane však nemôže byť prekvapením, ak sa okrem oficiálnych vyhlásení neudeje nič prevratné. História nás totiž učí, že ešte aj v 21. storočí niektorí diktátori vôbec nemusia byť pre Západ problém. Práve naopak.
Ďakujeme pekne, Francúzsko
Keď napríklad 14. januára 2011 revolúcia tzv. arabskej jari v Tunisku prinútila odstúpiť dlhoročného prezidenta Ben Alího, ktorý v krajine vládol tvrdou rukou od roku 1987, politické elity vo Francúzsku mali o dôvod viac na zamyslenie. Francúzsko totiž dovtedy považovalo Tunisko za „najpriateľskejšiu krajinu“ v severnej Afrike.
Dlhá vláda Ben Alího sa od začiatku tešila výraznej podpore jednotlivých francúzskych prezidentov od Mitterranda po Sarkozyho. Vnímali ho predovšetkým ako hrádzu proti šíreniu islamského radikalizmu v krajine, ktorá bola bývalým francúzskym protektorátom a odkiaľ pochádzajú státisíce moslimov žijúcich vo Francúzsku.
Francúzski diplomati síce pravidelne posielali z Tunisu do Paríža správy o brutálnom zaobchádzaní s opozíciou či novinármi, no politické elity v Paríži im nevenovali veľkú pozornosť.
