Výročie ruskej invázie je dobrý aktualizačný moment k bieloruskej súčasnosti.
Pohľady, že Putin nemá záujem ani dôvod intervenovať, respektíve nič tým nezíska, majú ústavnú väčšinu a aj akési argumentárium.
Možnosť „bratskej pomoci“ je však stále jednou z opcií. Pozerá hneď, paradoxne, z medového motúzu hovorcu Peskova pod nos Merkelovej/Macrona, že "teraz nie je nutná“.
Zrejmé najmä však je, že Lukašenko neblufuje, keď sa opakuje, že Putin mu "pomoc“ v prípade „bezpečnostného ohrozenia“ sľúbil, na čo existuje aj explicitný záväzok v medzištátnej zmluve.
Do mramoru vytesané je, že kým sám pán Kremľa Lukašenka neodpíše, ten neodstúpi.
Potom otázka však nie je, že či, ale kedy vyprší trpezlivosť autokrata a zároveň rachitickej bieloruskej ekonomiky s mnohotísícovými demonštráciami.
Keď brutálne násilie prvých povolebných dní represívne zložky režimu nevládzu, alebo ani nechcú recyklovať, tak kto ich asi bude povolaný (privolaný) zastaviť, resp. potlačiť? Minsk nie je Hongkong, týždne trvania povstania sú nereálne.
