Ako vieme, opakovať to isté a čakať iný výsledok sa zvyčajne nepovažuje za prejav silných kognitívnych kapacít. Možno je to naozaj pravda, na druhej strane zároveň platí, že môžete robiť niečo celkom iné a stále sa dopracovať k rovnakému výsledku. Veď sa len pozrime na KDH.
Keď KDH pred štyrmi rokmi prvý raz v dejinách slovenskej demokracie nepreliezlo do parlamentu, bolo pomerne jednoduché pripísať vinu politickým borcom a kariérnym funkcionárom s vtipom Jána Figeľa, charizmou Pavla Abrhana a sviežosťou Alojza Přidala.
V KDH uznali, že treba niečo zmeniť, a preto (v tom čase v zásade rozumne) sa priklonilo k radikálne ľudovej alternatíve v podoba Alojza Hlinu. Ten naskutku poriadne zamával so straníckymi štruktúrami, priviedol KDH aspoň do dvadsiateho storočia a všelikoho pri tom nahneval. Hlinovo pôsobenie okrem jeho expresívnosti charakterizovalo aj plytvanie energie na podružnosti, čo je disciplína, v ktorej je vyložene silný a celkovo si vyslúžil v zásade pochvalné kývanie hlavami.
