Autorka je redaktorkou českého Deníka N
Táto revolúcia má ženskú tvár. Týždeň som pozorovala túto črtu bieloruskej vzbury zblízka. Zistila som, že Bielorusky sú na boj za slobodu ako stvorené. Vtipné, empatické a odvážne. Ich hlas bol všade. Skandovali, spievali pred kostolmi, držali sa za ruky v živých reťaziach v rôznych častiach Minska.
Vymysleli, ako preľstiť silovčikov, ktorí za tradičnú zástavu zatvárajú do väzenia. A tak na balkónoch panelákov visí trebárs biele, červené, biele tričko ako náhrada symbolu zmeny. Smejú sa a mávajú z okien rozzúreným policajtom.
Ďevušky na barikádach
Využívajú, že patriarchálny režim na čele s „mačom“ Alexandrom Lukašenkom považuje nežnejšie pohlavie za nehodné fyzického násilia. Domáca facka je v poriadku, ale biť ženy na uliciach, to nevyzerá dobre.
Bola to výhoda aj pre mňa. Kým novinárov mužov policajti neustále obťažovali, so mnou nechceli mať nič spoločné. Ešte by som začala jačať a škriabať, a čo oni s tým.
A tak sa Bielorusi naučili využívať akúsi ženskú nedotknuteľnosť. Muži demonštrujú obklopení dievčatami, ktoré k nim ťažkoodencov s obuškami nepustia. Pištia vždy, keď sa snažia niektorému zasadiť ranu alebo ho odvliecť do antona.
