Autor je ústavný právnik, pôsobí ako poradca predsedu Ústavného súdu
Povedzme si ako to asi bolo so vznikom našej ústavy. Povedzme si to podľa dostupných prameňov. Je to fajn epika. Ten vznik a vývoj. Epika demokracie.
Lákadlom na čítanie o vzniku ústavy by mohla byť snaha dostať sa spolu s čitateľom za brány klišé o „ústave ako základnom zákone štátu“ trochu viac k podstate.
Detektívne odkrývanie vrstiev vývoja ústavy, postupné odprašovanie vrstevníc má širší význam: Vedie k vytváraniu si vzťahu k originálnym textom a slovu, k formálnym prameňom, k schopnosti znova a znova tie isté pramene čítať, k presnosti, k neutralite, teda k pravde vôbec. Uvažovanie o moci je rovnako vzrušujúce ako (asi) moc sama.
Napísanie každého jedného písmenka ústavného textu je sila.
Jednota moci
Okrem jazyka je znakom našej ústavy, a to dokonca štýlotvorným, presiaknutie niekoľkých čŕt ústavného konceptu jednoty moci z ústavy ČSFR.
Jednota moci neznamená absenciu zákonodarnej, výkonnej a súdnej moci. Ak je ústava vybudovaná na jednote moci, tak zákonodarná, výkonná a súdna moc sú len tesnejšie spojené, a medzi nimi dominuje parlament.
Napríklad, prezidenta, sudcov, generálneho prokurátora spravidla volí, či odvoláva parlament, pričom parlament nemožno rozpustiť (Ústava ČSSR 1960-1968).
Systém jednoty moci nie je nutne spojený so systémom jednej strany. Netreba to zamieňať. Vyhovoval však komunistickým krajinám, pretože tie vizuálne, rétoricky akcentovali moc ľudu prejavujúcu sa v moci sovietov - komunistických parlamentov. Ale opakujem, jednota moci ako taká sa nevylučuje s demokraciou a pluralitou.
Jednota moci môže vyhovovať aj spoločnosti, ktorá je veľmi sociálne homogénna. Zložitejšie spoločnosti už potrebujú silnejšiu deľbu moci, ktorá spolu s prezidentom lepšie reflektuje pestrosť spoločnosti a demokracie. Prezident tak býva ďalším mocenským aktérom v komplikovanejšej spoločnosti.
Deľba moci
V tradičnom systéme deľby, teda nie jednoty, moci sú mocenské zložky rovnejšie a oddelenejšie. Nahliadnime, v systéme parlamentnej deľby moci pre ilustráciu na prezidenta, ktorý predstavuje čosi ako republikánskeho monarchu, s tým, že pôvodným štandardom, počnúc 3. francúzskou republikou bola nepriama voľba prezidenta.
Parlament síce prezidenta volí, ale nemôže ho odvolať, pretože je „monarcha“ a kráľ či kráľovná nemôžu byť predsa ústavne zodpovední.
