Hodnotenie súdnych verdiktov z glosátorskej pozície je ošemetné podujatie, kde neznalosť spisu a nevzdelanosť v práve vždy priťahujú protiúder o premárnenej príležitosti na mlčanie.
Vražda Kuciaka a Kušnírovej je však natoľko výnimočné a formatívne zastavenie ponovembrovej republiky, že volaniu pripomienkovať oslobodzujúce výroky na prvom stupni sa nedá odolať.
Z presvedčenia šéfa súdu Hrubalu, že kolegovia „sa snažili urobiť svoju prácu najlepšie, ako vedeli“, sa veľmi žiada vypichnúť to „ako vedeli“. K otázke, či nemohli „vedieť“ aj inak a lepšie, nabáda šnúra toľkých nepriamych indícií, že dokopy majú výtlak (aspoň) jedného priameho dôkazu.