Na vysvetlenie rozčarovania až šoku z oslobodzujúceho výroku pre objednávateľskú líniu vraždy Kuciaka sa v slovenskej debate zjavuje nesmierne objavný naratív.
Hovorí o nekriticky tendenčnom a aktivistickom informovaní médií, ktoré vzbudilo premrštené očakávania verejnosti o jednoznačnosti viny Kočnera a A.Zs. (Dôkazová) situácia je pritom údajne zložitejšia a ako už naviedol sám šéf súdu Hrubala, výrok senátu je prejavom „samostatnosti a kritického myslenia“.
No. Nikto tu nechce tvrdiť, že z pokrytia kauzy a procesu vyšetrovania nekvapkali negatívne emócie ku Kočnerovi a pomáhateľom, či dokonca nadržiavanie prokurátorom.
Pričom áno, tak všeobecne v normálnej demokracii by sa novinári pozerali viac na prsty štátu než obhajoby.
Legitímny, hoci trochu sporný, je aj názor, že ani absolútna výnimočnosť prípadu a profesno-ľudská blízkosť obete zaujatosť nepardonuje. V poriadku. Sugerovať ale kauzalitu medzi sklamaním verejnosti a rezignáciou na kritičnosť v informovaní trebárs tým, že argumenty obhajoby a obžaloby sa neposudzovali vyvážene, je fiasko práveže, ehm, kritického myslenia.
