Príhovor holandského spisovateľa Arnona Grunberga pri príležitosti Spomienky na holandské obete 2. svetovej vojny, 4. mája 2020. Článok zverejňujeme k Pamätnému dňu obetí holokaustu a rasového násilia, 9. septembra 2020.
Často som sa pýtal sám seba, aký význam majú spomienky, sviatky ako tento. Spomíname, lebo nám to predpisujú tradície, alebo ide o niečo viac?
Minulý rok počas prednášky o diele spisovateľky Margy Mincovej a o vojne – neviem, či ma vojna prenasleduje, alebo ja prenasledujem ju – som poznamenal, že spomienky by mali byť niečím viac ako rituálom, mali by prinášať túžbu po poznaní a nemali by skĺzať do klišé.
Uvedomil som si, že vo mne zaznievalo čoraz hlasnejšie iné klišé, a to, že príbeh o vojne a Židoch je nám už predsa dobre známy; spupné klišé, ktoré vzišlo z presvedčenia, že naše poznanie je dokonalé a že sa už môžeme odosobniť od pomerne nedávnej minulosti.
Tvrdenie, že minulosť už poznáme, je vlastne odmietnutím jej skutočného poznania. A kto nepozná svoju minulosť, nie je ani tak odsúdený na to, aby ju zopakoval, ako na to, že nevie, kým je.
Nič neženie ľudí k túžbe po neochvejnej identite tak ako mučivé tušenie, že ani len netušia, kým sú. A práve táto neochvejná identita a odmietanie možnosti pohrávať sa s ňou nás vedú k tomu, že iných vnímame ako celkom cudzích a absolútnych nepriateľov.
Slovensko si pripomína Deň obetí holokaustu a rasového násilia Čítajte Z dvadsiateho storočia sme chorí
Po tej prednáške o Marge Mincovej prišiel za mnou jeden psychoterapeut a povedal, že potrebujeme rituály a klišé, aby sme zo spomienok neochoreli, že si musíme držať odstup od minulosti, aby nás nezlomila.
Iste, ak však z dvadsiateho storočia neochorieme vôbec, tak sa obávam, že sme si vlastne nič nepripomenuli a vôbec nič nepochopili.
“Skutočná spomienka nie je spomienkou bez mučivého tušenia, neprichádza bez odôvodnenej obavy, že sme budúcimi páchateľmi a ich pomáhačmi.
„
Neochorieť by mohlo byť prejavom nášho odvrátenia sa od minulosti, jej popierania. Ak budeme odmietať fakt, že choroby minulého storočia, teda choroby priemyselného totalitarizmu, biologického rasizmu a antisemitizmu, ktorý nabral podobu genocídy, sú hlboko zakorenené v našej kultúre, potom nevieme, kým vlastne sme.
A v takej chvíli máme tendenciu podľahnúť vodcom, ktorí nám diktujú, kto sme a koho sa máme báť. Spomienka je príležitosťou ukázať, kým byť nechceme, ale kým by sme sa mohli stať. Skutočná spomienka nie je spomienkou bez mučivého tušenia, neprichádza bez odôvodnenej obavy, že sme budúcimi páchateľmi a ich pomáhačmi.
Spomienky vychádzajú z predpokladu, že minulosť nie je uzavretá, že semeno, ktoré tretia ríša zasiala, ešte môže vzklíčiť a priniesť plody.
Odpoveďou na tieto plody nie sú cenzúra a zavrhnutie. Výdobytkom našej krajiny je, že nám vláda nediktuje, čo je mravné a čo nie. To však neznamená, že môžeme prekročiť akúkoľvek hranicu. Po roku 1945 sa v našej kultúre právom zakorenili isté tabu; ich prelomenie nie je vždy pokrokom, niekedy znamená len krok späť.
Táto spomienka je vždy aj varovaním.
Detaily musia zostať dôležité
Príbehov tých, ktorí prežili, ktorí sa vrátili z koncentračných táborov, Židov, Rómov a Sintiov, politických nepriateľov vrátane mnohých komunistov a sociálnych demokratov, sa nezachovalo veľa. Väčšina obetí opustila koncentračné tábory komínom.
Moja mama bola výnimkou; jej rodičia, moji starí rodičia už toľko šťastia nemali.
Spomínať znamená hovoriť v mene tých, čo neprežili, a to sa dá len prostredníctvom očitých svedkov. Rád by som nechal prehovoriť očitého svedka, ktorý bol obetiam veľmi blízko, Filipa Müllera, slovenského Žida, ktorý bol členom Sonderkommanda v Osvienčime-Brezinke.
Sonderkommando tvorili prevažne Židia a malo za úlohu vynášať mŕtvoly z plynových komôr, strihať im vlasy, vytrhávať zlaté zuby, spaľovať mŕtvoly. Väčšinu členov Sonderkommanda po pár mesiacoch popravili. Posledné Sonderkommando sa na jeseň 1944 vzbúrilo a takmer všetkých jeho členov zavraždili.
Müller píše vo svojich pamätiach o niekoľkých židovských rodinách, ktoré sa v neľudských podmienkach skrývali v bunkroch pri poľskej dedinke Sosnovce. SS komando im prišlo na stopu podľa plaču detí.
Odvliekli ich do Osvienčimu. Deťom a ženám prikázali, aby sa vyzliekli. Bežný postup. Neposlali ich však do plynu, ale zastrelili, čo bolo zvláštne. Müller nevysvetľuje, prečo sa tak stalo. Možno práve nemali dosť ľudí, aby zaplnili plynovú komoru, cyklónom B sa nesmelo plytvať.
Nacistická vražedná mašinéria bola okrem iného aj ekonomickým nástrojom, obrovským zlodejstvom, pri ktorom malo byť vraždenie a odstraňovanie obetí čo najhospodárnejšie.
Nahé ženy stoja so svojimi deťmi pri stene. Müller opisuje ženu s dieťaťom v náručí: "Kat Voss chodil nervózne so svojou malorážkou dookola a hľadal miesto, na ktoré by namieril zbraň. Keď to zúfalá matka zbadala, chúlila sa zo všetkých strán, aby chránila svoje dieťa pred výstrelom smrtiacej zbrane. Zúfalo sa snažila pokryť rukami a ramenami každý kúsok na tele svojho dieťaťa.
Zrazu niekoľko výstrelov prehlušilo ticho. Výstrel zasiahol dieťa zboku do hrude. Matka, ktorá cítila, ako jej po tele steká krv vlastného dieťaťa, sa prestala ovládať a vrhla dieťatko vrahovi do tváre v momente, keď ju mal v hľadáčiku. Oberscharführer Voss bol vyvedený z miery a stál tam ako skamenený. Keď na svojej tvári pocítil ešte teplú krv, pustil zbraň na zem a utieral si tvár rukami."
Je veľavravné, že dnes poznáme meno toho Oberscharführera, ale nepoznáme a zrejme sa ani nikdy nedozvieme meno tej matky a jej dieťaťa.
Ak spomienkami prejavujeme svoju túžbu po poznaní, tak detaily musia zostať dôležité, pretože poznanie tkvie v detailoch, nemôžeme si dovoliť povedať, že niektoré detaily nechceme poznať, lebo nám rušia spánok.
Odkrývanie: V Sobibore zavraždili najviac ľudí deportovaných zo Slovenska, vieme o jedinom, ktorý prežil Čítajte Nie! Nie!
Osudu tejto ženy, ktorá vrhla svoje polomŕtve dieťa do tváre Oberscharführera Vossa, predchádzali voľby, úradné rozkazy, viac či menej ochotní kolaboranti, ktorí zväčša nepoznali realitu koncentračných táborov a nikdy nikoho nezavraždili.
Pritom si treba uvedomiť, že to neboli len Nemci, ktorí po vojne tvrdili, že o ničom nevedeli a len plnili rozkazy.
Literárny vedec S. Dresden vo svojej štúdii Prenasledovanie, vyhladzovanie, literatúra píše o spisovateľovi Yehielovi De-Nurovi, ktorý vystupuje pod pseudonymom K. Tzetnik, a o jeho svedectve.
Skupinu žijúcich rómskych žien a detí vhodia v Osvienčime do jamy, pretože krematóriá sú preťažené. Holandský väzeň dostane za úlohu poliať ich petrolejom. Odmietne, po čom jeho samého zaživa upália.
To holandské "Nie! Nie!" mi zaznieva v ušiach dodnes, dodáva Dresden.
Moja matka pricestovala transportom do Osvienčimu na jeseň 1944, krátko po povstaní Sonderkommanda, o ktorom nič nevedela. Hovorievala, že bola v Osvienčime šťastná, pretože tam mala nádej; tú stratila až po vojne, keď na ňu doľahla celá tá hrôza.
Narodila sa v roku 1927 v Berlíne, v tridsiatom deviatom cestovala známou loďou St. Louis so svojimi rodičmi z Hamburgu na Kubu, ale Kuba uzavrela hranice, Amerika uzavrela hranice, Kanada uzavrela hranice, a tak skončila s rodičmi v Holandsku.
Môj otec, ktorý sa takisto narodil v Berlíne v roku 1912, prežil vojnu v rôznych úkrytoch. Často sa pri hľadaní úkrytu musel vydávať za dezertéra wehrmachtu. Rozprával o tom málo, ak, tak len keď sa náhodou preriekol, ale jeden z ľudí, ktorí ho za vojny ukrýval, mu vraj po vojne povedal: "Ak by sme boli vedeli, že si Žid, neboli by sme ťa prichýlili."
Neskôr bol v kontakte len s jednou rodinou, u ktorej sa ukrýval v Rotterdame. Raz ročne k nim so mnou zašiel. V malej klietke chovali biele myši.
Spomínal ešte predavača haringov, ktorý stával pred burzou v centre na amsterdamskom Rokine. Hoci sme bývali až v Rivierenbeurte, chodieval otec dvadsaťpäťkou až k tomuto predavačovi, lebo ho poznal ešte z vojny. Ten predavač haringov bol za vojny v odboji. Niekedy som šiel s ním a hoci sa museli za vojny dobre poznať, nikdy spolu o tom nehovorili, bavili sa len o haringoch.
Vojnu pre mňa ako dieťa predstavovali biele myšky v klietke, predavač haringov pri burze, šťastie v Osvienčime. Nepomyslel som si vtedy, že o pár desiatok rokov budem dostávať ako fejtonista holandského denníka kopec nehanebných antisemitských e-mailov. Vtedy som si myslel, že to tabu je priveľké. Bolo to naivné.
A je len logické, že keď sa o nejakej skupine obyvateľstva hovorí spôsobom, ktorý pripomína najtemnejšie obdobie dvadsiateho storočia, ako sa stalo zvykom, tak sa skôr či neskôr takýmto spôsobom bude môcť zase hovoriť o Židoch.
Pre mňa to bolo od začiatku jasné: keď hovoria o Marokáncoch, hovoria o mne.
"Nemôžem pochopiť, nemôžem zniesť, že niekto človeka neposudzuje podľa toho, kým je, ale podľa toho, k akej skupine náhodou patrí," napísal Primo Levi v šesťdesiatych rokoch svojmu nemeckému prekladateľovi. Slová, ktoré by sme mali opakovať každý týždeň, ak nie deň, a to už len preto, aby nám pripomenuli, aké toxické slová môžu byť.
To, že mal Holanďan poliať živé ženy a deti v Osvienčime petrolejom, sa takisto začalo slovami, výrokmi politikov.
Práve v týchto sekularizovaných časoch spočíva, z môjho pohľadu, mimoriadna zodpovednosť na poslancoch, ministroch, aby šli príkladom a neotrávili svoje slová, vždy mali na pamäti, že štát je nevyhnutnosťou, ale zároveň aj potenciálnym zlom, ktoré dokáže s bezohľadnou samozrejmosťou utláčať ľudí, skupiny obyvateľov.
Tá žena, ktorá vrhla svoje polomŕtve dieťa do tváre Oberscharführera Vossa, nás varuje. Holanďan, ktorý zvolal "Nie! Nie!" a odmietol poliať živé ženy a deti petrolejom a nakoniec jeho samého upálili, nás varuje.
Preklad: Marketa Štefková
Tento preklad vznikol v rámci medzinárodného projektu "Prekladom k lepšej spoločnosti", ktorý podporil holandský literárny fond Het Nederlands Letterenfonds.
Autor: Arnon Grunberg
