Bolo by senzáciou rovnou pádu meteoritu, keby v smršti konšpiračných teórií nebola žiadna na motívy Navaľného príhody s novičokom.

Je ich dosť, novinkou akurát je, že kým „štandardná“ konšpirácia má neznáme autorstvo, „konverzáciu medzi Varšavou a Berlínom“, z ktorej vyplynulo, že Navaľnyj nebol otrávený, vybubnoval sám Lukašenko.
Môžeme sa pozastavovať a smiať, že aké asi IQ predpokladá bieloruský despota u publika, ktoré má uveriť, že vo Varšave i Berlíne sa natoľko pomiatli, že supertajnú správu o Navaľnom, ktorá mení paradigmu, si nechali odpočuť bieloruskou kontrarozviedkou.
Smiať sa aj môžeme. Pozastavovať sa však je chyba, keďže Lukašenkovi, presne ako celej propagandistickej mašinérii Kremľa, nejde o uveriteľnosť, ale o vypláchnutie mozgov.
Ľudia majú dospieť k pocitu, že každý má nejakú vlastnú pravdu – napríklad Nemci hovoria čosi o novičoku – ale tých právd je toľko, že ako to skutočne s Navaľným bolo, sa „človek milión“ nedozvie.
A najskôr, ako to býva, tá pravda bude „niekde uprostred“.