Autorka je režisérka
Začiatkom leta mi zazvonil telefón. „Dobrý deň, nepoznáme sa, ale ja rád čítam vaše články,“ ozval sa starší príjemný hlas. „Minulú jeseň ste písali o tom, že sú knihy, ktoré môžeme čítať ako liek. A preto sa vás chcem teraz spýtať, či vám jednu môžem poslať.“
A tak sa ku mne dostala kniha Jana Hanáka Na tenkom ľade a s ňou aj niekoľko príbehov, ktoré už so mnou zostali. Toto je jeden z nich, ktorý ma priviedol až k jeho hlavnej hrdinke:
Stáli v okne na treťom poschodí
Dupot vojenských čižiem sprevádzalo zdola rinčanie skla, detský plač, krik v nemčine a zvuky odsúvaného nábytku.
V byte na treťom poschodí na Lamačskej ceste v Bratislave stáli za dverami členovia rodiny Vadovičovcov a počúvali.
O poschodie nižšie sa ozval ostrý štekot.
„Majú so sebou psa,“ zašepkala trinásťročná Emilka a roztriasla sa. Chodila už na gymnázium, rozumela všetkému, čo sa okolo nej dialo a vedela veľmi dobre, že k nim po schodoch s hrmotom kráča smrteľné nebezpečenstvo. Od prízemia esesáci postupne prehľadávali byty. A u Vadovičovcov sa skrývala pani Herzová s dvomi malými synmi, ktorých k nim priviedli ich známi, aby im na pár dní poskytli útočisko.
Emilka vedela, že keď Nemci vyjdú ešte jedno poschodie až k nim a ich hostí nájdu, všetkých ich odvedú, alebo možno na mieste zastrelia. Tak ako pred pár dňami pred ich domom zastrelili mládenca so žltou hviezdou na kabáte.
„Ak majú psa, nemá zmysel skúšať sa ukryť tu v byte,“ povedala zrazu pani Herzová.
„Ale kde teda?“ spýtala sa pani Vadovičová.
„Na okno. Z vonkajšej strany. Na parapet. A vy zatiahnete roletu.“
„Sme na treťom poschodí! Parapet je úzky a nemáte sa tam ani čoho držať!“
„Nemáme inú možnosť. Pri troche šťastia tú roletu Nemci nevytiahnu,“ povedala pani Herzová, otvorila okno a vyložila naň synov.
Na vchodové dvere ktosi zabúchal.
„Aufmachen!!! Öffne sofort!!!“
Z vonkajšej strany okna stála pani Herzová a dvaja chlapci. Držali sa rukami za rám okna. Na vchodové dvere trieskali esesáci. Pani Vadovičová zatiahla roletu, na ktorej bol pre zatemnenie prišitý čierny papier.
Pán Vadovič šiel otvoriť a o minútu už spolu so ženou a dcérou stáli s rukami nad hlavou pri stene pred hlavňou samopalu.
Celý život som ich hľadala
Vojaci chodili po byte. Otvárali skrine, pozerali pod postele, prehrabávali bielizníky. Obrovský vlčiak snoril po izbách. Veliteľ zúril, kričal na vojakov aj na Vadovičovcov.
Emilka stála pri stene so slzami na krajíčku. Bála sa o seba, o rodičov, o to, že prst na spúšti sa pohne a zbraň vystrelí. Bála sa, že niekomu napadne vytiahnuť roletu. Bála sa, že sa ktosi z trojice za oknom neudrží a spadne dolu.
