SME
Streda, 23. september, 2020 | Meniny má ZdenkaKrížovkyKrížovky
PÍŠE MAGDA VÁŠÁRYOVÁ - FÓRUM

My všetci sme ľudia kultúry

Rozumie politická reprezentácia, že kultúra nie sú podujatia, ale základy našej identity?

Kultúra na fontáne pri kine Mier v Považskej Bystrici. (Zdroj: Anna Kopčanová)

Autorka je bývalá herečka, diplomatka a politička, vedie spolok Živena

Sládkovič napísal v Maríne, verš 153:

Bratko! Krkavec diamant ukradně, / Do smetí hnjězda ho skríva: / Či on, že poklad je to, uhádně, / Keď naň sa, mrchožráč, ďíva?

Keď sledujem verejnú diskusiu, ktorá súvisí s ďalším rozvojom Slovenskej republiky, podporenom balíkom financií z EÚ, prišla mi na um citácia z diela Braxatorisa. Vedia tí zodpovední, ktorí zabudli aspoň raz spomenúť aj dôležitosť kultúry, čo majú v hniezde?

Možno je práve čas im pripomenúť, že všetky ich snahy – dobre myslené i tie smiešne – závisia od jedného základného činiteľa, od kultúrnej úrovne občianok a občanov Slovenska.

Od nej závisí schopnosť obyvateľov pochopiť a podporiť modernizáciu našej vlasti. Ak totiž chceme pokročiť ďalej od jednotlivých analýz súčasnosti k všeobecnejšej diagnóze, musíme zabŕdnuť do kultúrnych predpokladov a možností obyvateľstva.

Súvisiaci článok S koronavírusom likvidujeme aj kultúru Čítajte 

Kultúra môže za postoje verejnosti

Nepochybne majú ekonomika a národohospodárske súvislosti zásadný význam pre spoločnosť, ale podľa Maxa Webera moderná ekonomická realita závisí fatálne od kultúrne podložených dispozícií jednotlivcov a spoločenských skupín, od kvality ich predstáv, od kultúrne podmienených presvedčení.

Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Dnes a denne vidíme, ako sa oživujú staré predstavy, romantizujúce protofašizujúce narácie, ktoré sa u nás recyklujú priamo z konca 19. storočia. Tieto kultúrne ritualizované predstavy o minulosti niektoré skupiny ľudí považujú za reálne a podľa nich sa aj správajú.

Prečo dnes prevažujú formy sociálneho kapitálu nad kultúrnym? Teda politický status nad kompetenciou, hierarchia nad kvalifikáciou, ten krásne viditeľný základ korupčného správania.

Zaprášenosť a nemodernosť inštitúcií je dostatočným dôkazom našej neschopnosti pochopiť esenciálnu úlohu kultúry.

Zatláčanie sféry kultúry do kúta nezáujmu štátnej politiky je pravdepodobne aj snahou o potlačenie tzv. „nekalkulovateľných“ intervencií zo sféry kultúrnych osobností, ak nechcem napísať priamo to strašné slovo „elít“, do vykalkulovateľných a overených vzorcov konformizmu, lojalít a postupov „ekonomických námestníkov“.

Ako však chceme dosiahnuť vytúžený sociálny konsenzus pre bohumilý cieľ, ktorý nám prezentujú experti na reformy, bez úsilia zmeniť nielen odpadové hospodárstvo, dôchodkový systém, ale aj postoje verejnosti?

A ako to chceme docieliť bez dobrej, modernej kultúrnej politiky, do ktorej patrí vzdelanie?

Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Ernest Gellner napísal vo svojej „pražskej“ knihe Podmínky svobody, že konsenzus v spoločnosti môžeme dosiahnuť len ako funkciu našej kultúry, nie ako výsledok chcenia alebo poznania nevyhnutnosti.

V tomto zmysle je kultúra nadradená politike aj ekonomike a uchovávanie a reprodukcia kultúry ako sféry inštitúcií, symbolov, sociálnych rituálov je rozhodujúcou zložkou stability indivídua i pospolitého života. Sú oporou života, poskytujú mu totiž zrozumiteľnú formu.

Súvisiaci článok Modernizujme myslenie, nielen čističky (píše Michal Havran) Čítajte 

Zaprášené kultúrne inštitúcie

Väčšina informácií, ktoré prijímame, čítame, hovoríme o nich, sú kultúrne formované a patria k nim aj teraz často spomínaná veda, technika – a nakoniec aj štát. To všetko je kultúrne sprostredkované. Všetky inštitúcie závisia priamo od kontextu, v ktorom kultúru vnímame, a zároveň sú ňou podmieňované.

A na túto kultúru a jej význam dnes programovo zabúdame.

Kedy sme počuli naposledy hovoriť o dôležitom formovaní kultúry našich ministrov, dokonca len tých, ktorí sedia na stoličke zvanej ministerstvo kultúry?

Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Ako sa zabúdanie prejavuje, môžeme priamo pozorovať v chýbajúcej modernizácii našich pamäťových inštitúcií – múzeá, galérie, pamätníky a knižnice. To sú inštitúcie spojené s rituálmi spomínania a pestujú „zakladateľské mýty“.

Ich zaprášenosť, nemodernosť, forma zo sedemdesiatych rokov minulého storočia je dostatočným dôkazom našej neschopnosti pochopiť esenciálnu úlohu kultúry. A fakt, že naša identita tak jednotlivcov, ako aj národa sa vytvára nie z rastu DPH alebo veľkosti vily na predmestí, ale predovšetkým z pamäti, ktorá dokumentuje, ako sme schopní zvládať kultúrne a sociálne traumy.

Maďarská narácia Trianonu je skvelým príkladom, ako táto kolektívne nezvládnutá tragédia zastavila politicky celú maďarskú spoločnosť a prikryla ju na desaťročia premočeným dáždnikom.

Súvisiaci článok Nemeškajú len diaľnice. Nemáme ani encyklopédiu a slovníky Čítajte 

Opeľovanie nie je výroba medu

Našu identitu môžeme dokumentovať predovšetkým prostredníctvom umenia a literatúry. Ona určuje, ako sa staviame k rôznym interpretáciám zmien, ktoré ako spoločnosť zažívame.

Národná identita je dôsledkom a zároveň predpokladom kultúry. Ide o konštrukciu, ktorá sa mení aj politickou praxou. My, ktorí sme prešli tou počas komunizmu, to môžeme dosvedčiť.

Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Naša „národná pamäť“ je štruktúrovaná najmä kultúrnymi významami prenesenými z minulosti a každá nová generácia ju musí podrobiť kritickej analýze o tom, čo by sme si mali podržať v našej kolektívnej pamäti a čo by malo z nej zmiznúť.

Najdôležitejší fenomén, ktorým sa okamžite musíme zaoberať, ak chceme uniknúť pasci našej romanticky ukotvenej narácie, sú upozornenia dlhodobo formulované historikmi, literárnymi kritikmi, autormi divadelných hier, literatúry, ktorí nás varujú pred recykláciou pocitov malosti, historickej obete, pohodlnej nezodpovednosti, malomestskej nenávisti a chamtivosti okresných šuhajov.

V mojej obhajobe nejde len o to, že kultúra je pojmom, ktorý by sme mohli nahradiť kategóriou civilizácie alebo hierarchie hodnôt, ale o to, že my všetci sme ľudia kultúry. Len prostredníctvom kultúry zaujímame stanoviská k premenám sveta okolo nás.

Čo teda bude ďalej? „Umelci a kultúrni pracovníci sa cítia ako včely“ píše Paweł Potoroczyn v časopise Tygodnik Powszechny, „ktoré musia medveďom vysvetľovať, že ich nemôžu hodnotiť len podľa kilogramov vyprodukovaného medu, ale že majú oveľa vážnejšiu úlohu pri opeľovaní.“

Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Medvede, zdá sa, opeľovaniu nerozumejú.

Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Téma: Kultúra

Prečítajte si aj ďalšie články k téme
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy zo Sme.sk

(ilustračné foto)
Autorská strana Samuela Marca

Príde marihuana a zje vám deti (píše Samo Marec)

Lepí nám tak, že sme zakázali ešte aj liečivé oleje.

Ilustračné foto.
Ilustračná fotografia.

Neprehliadnite tiež

Autorská strana Michala Havrana

Na Slovensku by Rolling Stones dávno sedeli (píše Michal Havran)

Prameňom práva nemôžu byť náboženské tabu a fantázie niektorých právnických aktivistov.

Členovia Rolling Stones, zľava Mick Jagger, Charlie Watts, Keith Richards a Ron Wood.
Otvorený list ministrovi školstva

Odkedy sú analytici nepriatelia

Analytikov netreba počúvať a vychvaľovať iba vtedy, keď prinášajú príjemné, pozitívne a predateľné správy.

Minister školstva Branislav Gröhling (SaS) prichádza na zasadnutie Ústredného krízového štábu 25. augusta 2020 v Bratislave.
Píše Miroslav Beblavý

Vzbury úradníkov by sme si mali všímať

Aj vtedy, ak nejde priamo o peniaze, ale o vzdelanie.

Ilustračné foto.

Kĺzavý medián (Sliacky)

karikatúra Denníka Sme

Kĺzavý medián