Autorka je šéfredaktorka The Slovak Spectator
Zdeněk Svěrák o sebe vo filme Vratné lahve hovorí, že je vítací typ. To je človek, ktorý sa so svojou ženou rád víta, lenže na to, aby mohlo byť vítanie, musí byť najprv lúčenie.
My na Slovensku o sebe radi veríme, že sme vítacie typy, dokonca ani to lúčenie nepotrebujeme. Chlieb a soľ máme predsa vždy poruke. Aj poldeci pre prípad potreby vítania sa doma vždy nájde. Naše presvedčenie o vlastných vítacích schopnostiach silou prekoná už len naše presvedčenie o tom, aký sme my národ holubičí.
V bratislavských Vajnoroch, ďaleko od ruchu veľkomesta, je miesto, kde naše najhlbšie presvedčenia o sebe samých dennodenne dostávajú na frak. Tam je to skôr cudzie nechceme, svoje si nedáme.
Toľko slovesnosť, a teraz zo života.
Dlhé rady, predavači lístkov
Gizem Sariaslan, pôvodom z Turecka, prišla na Slovensko ako študentka, neskôr sa vydala za Slováka a teraz žije v Bratislave. Na oddelení cudzineckej polície vo Vajnoroch si potrebovala vybaviť trvalý pobyt a teda, keďže v slabo fungujúcom systéme objednávania na stránke cudzineckej polície sa jej nepodarilo zaistiť si presný termín, kedy sa má dostaviť, znalá tunajších pomerov, vybrala sa vystáť rad v predvečer dňa, keď chcela svoju záležitosť vybaviť.
Neskôr na sociálnej sieti a potom detailnejšie pre Slovak Spectator opísala, ako celú noc čelila výpadom ľudí, ktorí zarábajú na zúfalstve cudzincov v dlhočizných radoch a za peniaze organizujú pokútne čakacie zoznamy. O existencii zoznamov vieme už roky.