Akékoľvek údaje vložené do digitálneho systému je možné z toho systému ukradnúť. Je len otázka, koľko času a peňazí je útočník ochotný do prelomenia ochrany investovať.

S týmto rizikom často spokojne žijeme, lebo zdigitalizované dáta nám prinášajú úžitok, ktorý prevyšuje riziká. Teda za predpokladu, že sú dáta príčetne zabezpečené.
Do rozumnej miery zabezpečiť veľké množstvo dát naozaj nie je ľahké. Najmä ak staviate systém, do ktorého pristupuje množstvo ľudí a je naň napichnutých veľa iných systémov. Zároveň to však nie je ani nemožné či ničivo drahé.
Stačí si pozrieť príklad drobnej bezkontaktnej platby v potravinách. Pri pípnutí kartou otvárate cestu k svojmu bankovému účtu, ale vystavovateľ karty, vaša banka aj výrobca terminálu berú celú operáciu dosť vážne na to, aby ste ju urobili bez váhania.
Prípadov veľkých únikov peňazí z bánk by ste na Slovensku veľa nenapočítali.
V skutočnosti sa pýtame, či od štátu očakávame, že naše údaje o testovaní zabezpečí aspoň tak dobre, ako nákup žuvačky v potravinách. Odpoveď bude opatrné áno. Naše očakávania boli opäť raz prehnané, ale aby sme boli féroví, podobné chyby spravili pri správe dát aj nadnárodné IT firmy.
No tu je reč o štáte, ktorý bojuje so skepsou pri komunikačne citlivej téme.