Azda aj pocity viny z dramatickej krivky pozitívne testovaných, ktorá prerazila vo štvrtok aj kótu 3000, majú „na svedomí“, že v Česku ani veľmi nepočuť protesty proti včera padnutej rampe na slovenskej hranici.
Reakciu na krok menej zavíruseného suseda zrejme utlmuje vedomie „zaslúženého“ trestu za bohorovné nerešpektovanie epidemickej obozretnosti.
Zmierenie s osudom, vcelku neparadoxne, končí pri vnútroštátnych obmedzeniach, keď na trebárs skoršie zatváracie hodiny pre puby a tančiarne, či čoraz plošnejšie rúška nadávajú ľudia hlasnejšie než na slovenské rozhodnutie. S ktorým, navyše, ani nič nenarobia.
Reptanie veľmi neznie ani na Slovensku, aj keď verdiktom krízového štábu je postihnuté rovnako. Vírus sa u nás berie vážnejšie ako v Česku, hoci 39 mŕtvych na Covid (či s Covidom) ani nezvýšilo – na rozdiel od mnohých iných krajín v Európe aj vo svete – medziročnú úmrtnosť na všetky choroby dohromady.
To, čo sa vážne už brať nemôže, je ďalšia z deklarácií o neuzavieraní hraníc.