Ako si v Európe polepšili šéfovia jednotlivých vlád

Načítavam... Správa o stave Únie a oslabený Parlament"

Počúvajte v aplikácií SME. Pozrite si ponuku podcastov SME.

Máme za sebou jeden z highlightov európskeho politického roka –správu predsedníčky Komisie pani Ursuly von der Leyen o stave Únie. Predniesla ju len pred pár dňami, konkrétne v stredu 16. septembra na plenárnej schôdzi Európskeho parlamentu, ktorá sa výnimočne konala v Bruseli, a nie v Štrasburgu. A toto vydanie Modrej vlny budem venovať práve a len tejto správe s dôrazom na niektoré súvislosti, ktoré považujem za dôležité alebo zaujímavé.

Začnem tým, že pochválim vybrané slovenské médiá. Moje obľúbené portály SME, euractiv.sk, denník N , ale napríklad aj Pravda, si správu o stave Únie vypočuli a celkom solídne o nej informovali svojich čitateľov.

V SME, do ktorého rodiny podcastov patrí aj Modrá vlna, dokonca Zuzana Kepplová napísala aj naozajnápaditý kritický komentár. V ňom predsedníčke Komisie vytkla, že v prejave jej chýbali dve dôležité programové priority – vzdelávanie a vyľudňovanie niektorých európskych regiónov.

Ak ma niečo na tomto spravodajsko-komentatívnom pokrytí spomínaných médií zarazilo – teda ani nie tak zarazilo, lebo za tie roky som si už zvykol, ale predsa len znovu tak trochu zamrzelo – tak to bolo to, že tak v SME, ako aj v denníku N a Pravde sú správy o dianí v nej ešte aj po 16 rokoch nášho členstva v Únii zaradené do rubriky „SVET“.

Článok s titulkom „Šéfka eurokomisie ponúkla návod na budúcnosť únie“ vďaka tomu nájdete pod správou o tom, že, citujem: „Z ugandského väzenia utieklo vyše 200 trestancov“. Fakt, skúste si to schválne nájsť.

Na jednej strane tu už niekoľko mesiacov diskutujeme o tom, ako ideme minúť európske miliardy na lepšie školstvo, reformu daní a dôchodkov, zelenšie Slovensko... ale prejav šéfky Komisie, ktorá bude tieto peniaze spravovať a podieľa sa aj na definovaní všetkých týchto našich skvelých projektov, tak ten dáme vedľa správy o dianí v Ugande. Lebo veď správy zo sveta. Nezostáva mi než povzdychnúť si: Takto tú európsku federáciu nevybudujeme!

Keď tak nad tým rozmýšľam, možno ešte jedna vec sa v tom našom spravodajstve stratila – konkrétne odpoveď na otázku, že kde sa vlastne vzala tá správa o stave Únie. Jasné, je tu zrejmá inšpirácia z USA, ale odkedy sa to robí u nás? A je to povinné, alebo je to vec každého predsedu Komisie, že ako sa rozhodne? To všetko sú dobré otázky a zaslúžia si odpovede. O to viac, že my tu u nás máme často dosť insitné predstavy o európskej politickej kultúre a pravidlách.

Začnem dlhším citátom:

„Každý rok sa na prvej septembrovej plenárnej schôdzi uskutoční diskusia o stave Únie, v rámci ktorej predseda Komisie prednesie prejav, ktorým zhodnotí súčasný rok a prednesie očakávania priorít na nasledujúce roky. Na tento účel dá predseda Komisie Európskemu parlamentu zároveň písomne na vedomie hlavné prvky prípravy pracovného programu Komisie na nasledujúci rok.

Od začiatku septembra sa príslušné parlamentné výbory a príslušní členovia Komisie môžu stretnúť na podrobnejšiu výmenu názorov o budúcich prioritách v každej z oblastí politík. Tieto stretnutia doplní stretnutie medzi Konferenciou predsedov výborov a kolégiom členov Komisie a v prípade potreby stretnutie medzi Konferenciou predsedov a predsedom Komisie.

V októbri Komisia prijíma svoj pracovný program na nasledujúci rok. Následne predseda Komisie predkladá tento pracovný program na príslušnej úrovni v Európskom parlamente.“

Koniec citátu. Pochádza zRámcovej dohody o vzťahoch medzi Európskym parlamentom a Európskou komisiou, presnejšie z prílohy číslo IV tejto dohody, ktorá určuje časový harmonogram pracovného programu Komisie. A táto rámcová dohoda sa zase opiera o článok 295 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, ktorý hovorí, že citujem:

„Európsky parlament, Rada a Komisia sa navzájom radia a vzájomnou dohodou upravia podrobnosti svojej spolupráce. Na tento účel môžu v súlade so zmluvami uzatvárať medziinštitucionálne dohody, ktoré môžu mať záväznú povahu.“

Koniec citátu.

Tu je dôležité všimnúť si dve veci. Po prvé, je tu jasná odpoveď na otázku, či je správa o stave Únie povinná záležitosť. Áno, je, a to minimálne dovtedy, kým Parlament a Komisia neprijmú novú záväznú dohodu o vzájomnej spolupráci. Rámcová dohoda bola prijatá v roku 2010 a v tom istom roku predniesol svojuprvú správu vtedajší predseda Komisie José Manuel Barroso. Ďalšie nasledovali v rokoch 2011, 2012 a 2013. Jeho nástupca Jean-Claude Juncker prevzal štafetu v roku 2015 a pokračoval v tradícii až do roku 2018. Roky 2014 a 2019 boli volebnými rokmi a vtedy sa správa o stave Únie nerobí, pretože väčšinou práve vtedy Parlament schvaľuje novú Komisiu.

No ale je tu ešte ďalšia dôležitá vec. Výročná správa o stave Únie nie je len nejaký ďalší prejav, a to navyše ešte aj mimoriadne dlhý. Ak totiž dáme na chvíľu nabok rečnícke prvky a nacvičený prednes, objaví sa zoznam hlavných priorít pracovného programu Komisie na nasledujúci rok.

A tu sme pri podstate. Pretože pracovný program Komisie je srdcom európskeho vládnutia, teda tej jeho časti, ktorá rieši spoločné pravidlá. Komisia jediná má právo legislatívnej iniciatívy, ona jediná môže predkladať návrhy európskych právnych noriem, smerníc a nariadení, ktoré potom Rada a Parlament pripomienkujú a schvaľujú.

Čiže ak predsedníčka Komisie v prejave povie, že treba posilniť európsky rozmer zdravotníctva, znamená to, že pravdepodobne už v tom momente nejaké jej oddelenie pracuje na konkrétnych legislatívnych návrhoch, ktoré Komisia budúci rok predstaví. A pod slovom „predstaví“ myslím „formálne navrhne“, teda pošle do Rady aj do Parlamentu, aby o tom mohli rokovať vlády členských štátov aj parlamentné výbory.

A o dva roky, šup, na svete je nová smernica či nariadenie, ktoré napríklad posilní spoluprácu národných hygienických úradov, vytvorí novú inštitúciu pre biomedicínu, alebo harmonizuje pravidlá vyhlasovania karantény naprieč celou Európou.

Asi je prirodzené, že pozornosť väčšiny médií aj komentátorov priťahuje samotný prejav, zvlášť pokiaľ ide o nového predsedu či predsedníčku Komisie. Ale ak hodinové prejavy nie sú vašou obľúbenou kratochvíľou, spomeňte si ešte raz na text dohody medzi Parlamentom a Komisiou. Píše sa v nej, že predseda Komisie zároveň s prednesením svojej správy dá Parlamentu aj písomne na vedomie hlavné prvky prípravy pracovného programu Komisie na nasledujúci rok. Na stránke Komisie tak nájdete okrem samotného prejavu vo forme textu aj videozáznamu aj omnoho stručnejší zoznam priorít Komisie na nasledujúci rok. Je v ňom všetko podstatné a zároveň nič navyše. Hotový skvost!

Len stručne teda k jednotlivým skupinám pripravovaných legislatívnych návrhov. Tých skupín je šesť: European Green Deal, digitálny balík, ekonomika pre ľudí (vrátane finančných trhov a posilnenia bankovej únie), zahraničná politika, európsky spôsob života (tu sú aj návrhy v oblasti zdravotníctva) a európska demokracia. Ak by ste si to chceli pozrieť na vlastné oči, do popisu podcastu pripojím ajlink na originálny dokument.

Žiaden z týchto tematických okruhov nie je sám osebe nejakým zásadným prekvapením. Všimnime si však kontinuitu. Napríklad také pravidlá hospodárskej súťaže. Ak počúvate Modrú vlnu pravidelne, tak si možno spomeniete, že v májovom rozhovore s právnikom Jakubom Joštom sme spomínali aj požiadavku Nemecka a Francúzska na uvoľnenie pravidiel tak, aby umožnili vznik takzvaných „európskych šampiónov.

Prešlo niekoľko mesiacov a v septembri hovorí šéfka Komisie vo svojej výročnej správe o stave Únie toto:

„(...) v prvom polroku nasledujúceho roka zaktualizujeme našu priemyselnú stratégiu a upravíme náš rámec hospodárskej súťaže, aby takisto držal krok s aktuálnymi trendmi.“

No a tým pádom je už len logické, že v písomnom zozname priorít Komisie na budúci rok nájdeme v takzvanom „digitálnom balíku“ aj jednu, ktorá je príznačne nazvaná „Review of competition policy“, teda prehodnotenie pravidiel hospodárskej súťaže.

Niekedy sa mi zdá, že politika založená na kontinuite je to, čo hádam najviac chýba Slovensku v porovnaní s vyspelejšími krajinami. A čo je hádam najsmutnejšie, vôbec si to neuvedomujeme.

Zaujímavé je aj to, čo v správe o stave Únie nebolo. Opäť uvediem len jeden príklad: fiškálne pravidlá, teda pravidlá rozpočtového hospodárenia členských štátov. Lucas Guttenberg z berlínskeho think tanku Jacques Delors Centre na twitterinapísal, že ak sa má Európa dostať z hospodárskej recesie, bude potrebovať nový konsenzus medzi členskými štátmi o fiškálnej politike a možno aj celkom nové pravidlá. Pani von der Leyen mala podľa neho príležitosť otvoriť túto debatu, aby ju Komisia neskôr mohla usmerňovať. Lenže nič v jej prejave takúto ambíciu ani len nenaznačovalo.

Je to dobrý postreh, ale kritika predsedníčky Európskej komisie nie je namieste. Áno, rozpočtové hospodárenie niektorých členských štátov je dlhodobý problém. Lenže ako ukázali debaty o Taliansku a Grécku, zdá sa, že jadrom problému dnes už nie sú neprimerané výdavky, ako tomu bolo v minulosti, ale nedostatočné príjmy spôsobené hospodárskou stagnáciou. Problémové členské štáty nepotrebujú prísnejšie fiškálne pravidlá, ale hospodárske reformy, ktoré by naštartovali rast ekonomiky. A keďže reformy niečo stoja, tieto krajiny potrebujú dočasne skôr zväčšiť fiškálny priestor, než ho priškrtiť. Zjednodušene povedané, nie menej štátu, ale naopak, viac – minimálne dočasne.

Pani von der Leyen a jej Komisia podľa všetkého rozmýšľa práve takto:

„(...) s neústupným vírusom neustúpila ani neistota – tu v Európe ani vo svete. Rozhodne teda nenastal čas na to, aby sme skončili s podporou. Naše ekonomiky potrebujú nepretržitú podporu svojich politík a bude potrebné nastoliť krehkú rovnováhu medzi poskytovaním finančnej podpory a zabezpečením fiškálnej udržateľnosti.“

Pri počúvaní alebo čítaní správy o stave Únie v podaní Ursuly von der Leyen divákovi alebo čitateľovi ľahko môže uniknúť jeden dôležitý moment, na ktorý na twitteriupozornil napríklad hovorca frakcie Európskej ľudovej strany Pedro Lopez de Pablo: totiž, že hoci prejav odznel v pléne Európskeho parlamentu, veľká časť z neho bola adresovaná premiérom členských štátov, nie poslancom.

Predsedníčka Komisie sa zároveň vyhla tomu, aby priamo podporila konkrétne požiadavky Parlamentu týkajúce sa budúceho sedemročného rozpočtu. Pritom v minulosti Komisia rada využila každú príležitosť na to, aby cez spojenectvo s Parlamentom oslabila pozície členských štátov v Rade EÚ. Čo sa zmenilo?

Zmenili sa dve veci. Predovšetkým, objavila sa pandémia Covid-19, ktorá si vyžiadala sériu bezprecedentných rozhodnutí od šéfov vlád a štátov. Tieto rozhodnutia nemohol v Únii urobiť nikto iný, no tým, že ich urobili, posilnili šéfovia vlád svoju pozíciu ako kolektívneho krízového manažmentu Únie.

A urobili to na úkor paralyzovaného Európskeho parlamentu Od prijatia prvých karanténnych opatrení na jar tohto roku sa europoslanci ešte nestretli v plnom počte. Parlamentné výbory sa stretávajú virtuálne, pracuje sa cez emaily a hlasuje cez aplikáciu. Naopak, lídri členských štátov sa stretli a dohodli o návrhu rozpočtu a mimoriadnych prostriedkov na podporu obnovy zasiahnutých ekonomík nie na virtuálnom, ale na skutočnom samite. Hovorili spolu, búchali dverami, stretávali sa v skupinách, robili kompromisy, rozhodovali.

Výsledný dojem je zlý. Najsilnejšou právomocou Parlamentu je schvaľovať rozpočet Únie, takže v týchto dňoch a týždňoch by si mal naplno užívať svoje postavenie. Paradoxne je však dnes Parlament taký slabý, ako nebol od doby pred zavedením priamej voľby v roku 1979. Hlavným dôvodom je nepochybne koronavírus, ale nepomáha ani nedostatok skutočných politikov, ktorí by vedeli nielen napísať dobrý tweet alebo status na facebook, ale rozumeli by aj mocenským pravidlám politiky.

A akoby to nestačilo, pandémia zabrzdila aj legislatívnu prácu. Keď sa pozriete na programy virtuálnych plenárnych zasadnutí, zistíte, že sú vyprázdnené – málo rokovacích bodov, minimum legislatívnych návrhov. Kritik-provokatér by dokonca mohol povedať, že kvôli takýmto debatám sa Európsky parlament ani nemusí schádzať každý mesiac, stačilo by možno raz za rok...

Šéfka Komisie aj premiéri členských štátov túto slabosť vidia. Veľmi dobre vedia, že bez ohľadu na tlačové vyhlásenia na stránke Parlamentu poslanci dnes nedokážu blokovať prijatie rozpočtu Únie, ktorý si štáty dohodli medzi sebou. Ak by to skúsili, ich vlastní voliči ich ubijú čapicami, pretože poslanecká tvrdohlavosť by ohrozila záchranné balíky a financie na sľúbené reformy vedúce k vytúženej prosperite.

Jediná rozumná vec, ktorú teraz môže Parlament urobiť, je zdôrazniť tie body rozpočtovej dohody, na ktorých sa poslanci zhodujú s názorom členských štátov a pokúsiť sa privlastniť si zásluhy za schválený rozpočet aj záchranný balík. Nuž a samozrejme, poučiť sa. Ďalší rámcový rozpočet sa bude prijímať v roku 2027. To je dosť času na to, aby poslanci našli spôsob, ako pre Parlament zabezpečiť miesto pri tom stole, kde sa rodí dohoda medzi členskými štátmi. A tiež dosť času na to, aby porozmýšľali nad novým epidemiologickým protokolom – takým, ktorý by v záujme prehnanej opatrnosti celkom nevykastroval európsku parlamentnú demokraciu.

Toľko Modrá vlna na dnes. Teším sa, že ste si našli čas na počúvanie a dúfam, že vás to bavilo. Ak počúvate alebo chcete počúvať Modrú vlnu pravidelne, pozývam vás aj na moju stránkuwww.modravlna.eu. Nájdete tam nielen všetky doterajšie epizódy, ale aj prepisy väčšiny z nich, napríklad aj tohto. A pridal som tam nedávno aj odkazy na moje publikované články k európskej aj slovenskej politike.

Navyše,na stránke sa môžete prihlásiť aj k odberu newslettru, čo vám v tejto chvíli zabezpečí avízo v emaili vždy po vydaní novej epizódy podcastu.

Autor podcastu „Modrá vlna“ je nezávislým konzultantom v oblasti public affaires registrovaným v Belgickom kráľovstve. Myšlienky vyslovené v podcaste sú jeho vlastné a nemusia odrážať názory jeho klientov. Prípadná inzercia a platené oznamy sú v podcaste jasne označené.