Pracuje v nadácii Zastavme korupciu a na Gymnáziu C. S. Lewisa
Predstavte si seba v septembri dvetisíc devätnásť. To, kde ste sa nachádzali, s kým ste tancovali, aké šaty ste nosili, čo ste si dávali na večeru, čo vás živilo, bude u každého, kto číta tieto riadky, rozličné. Jedno však bude spoločné – nikto nič netušil o pandémií ani masovom nosení rúšok.
A teraz si predstavte, že by vám niekto vtedy ukázal obraz skupiny ľudí so zahalenými tvárami. Aké by boli vaše asociácie? Aké pocity by vo vás evokovala predstava človeka, ktorému vidno len oči? Ako by sa vám táto predstava pretavila v noci do sna?
Lupič a kráska
Keď rozkopli dvere, vedeli sme, že sú to ľudia z našej ulice, aj keď mali zahalené tváre, podľa hlasu aj topánok, aj sme na nich volali menami, ale nepomohlo to, rozprávala mi nedávno staršia žena z bosnianskeho Mostaru v kaviarni vo Viedni tónom hlasu dostatočne odťažitým, aby ju nad kapučínom neprevalcoval teror spomienky spred rokov.
„Ruky hore,“ zakričal kamarát so šatkou na tvári v potravinách na pani predavačku niekedy koncom marca. Sekunda ticha a vo všeobecnom chechote v rade pri pokladni i za ňou zaniklo veselé doznanie štyridsiatnika: Po tomto som túžil od detstva.
Aké krásne majú teraz ženy oči v tých rúškach, niečo mi to pripomína, vzdychla si začiatkom apríla suseda, ktorá strávila dva roky ako zdravotná sestra v Saudskej Arábii.
Nemôžem dýchať, je to celé výmysel, prehovoril predvčerom pán v električke medzi Krížnou ulicou a Trnavským mýtom a strhol si rúško z tváre. Spolucestujúci ostali pobúrení a okamžite mu adresovali slová opovrhnutia aj trpezlivé osvetové vety.
Pán sedel na sedadle vystretý, na tvári mal výraz martýra a na nehybné odhalené líca mu padali vyčítavé pohľady.
Tak, náhubky na ksichty a ideme, aspoň vieme, ako sa cítia psy, nie? - zvolala bodro známa pri vstupe do obchodného centra v ten istý deň.
