Už sa vrátil bocian na požiarnu vežu. Každý rok mi jeho návrat oznamovala stará mama na korešpondenčných lístkoch, ktoré mi posielala z Gemerskej Panice, kým nám nenamontovali telefón.
Koncom augusta sme pozorovali, ako sa začali zhromažďovať lastovičky na elektrickom vedení. Akoby sa radili pred dlhou južnou cestou.
Neobývateľná zem: hladomor, ekonomický kolaps a spaľujúce slnko Čítajte Bola to akási istota, že rozumieme, čo sa ide udiať v prírode.
Tá istota sa mení na spomienku, ktorú si úzkostne odkladáme do šuplíka ako starú pohľadnicu.
Mysleli sme si, že temná budúcnosť ostane scenárom katastrofických filmov, ktoré desaťročia chrlí Hollywood.
Kométy odtrhnuté z reťaze, oceán, ktorý sa presúva na pevninu, aktívne sopky s riečkami lávy, zbláznená gravitácia, potom nejaký hrdina, nekonvenčný vedec, ktorý sa tomu všetkému postaví, po skaze prišla nádej a my sme išli spať s pocitom, že to bol len film.
Austrálske ohne, staré baktérie, ktoré sa preberajú k životu na Sibíri, stále častejšie povodne, medzi ktorými si ľudia nestíhajú opraviť svoje domy, a sucho, ktoré naša predstava len tak ľahko neobsiahne, lebo stále máme poruke vodovodný kohútik a ten ešte stále funguje. To už nie je doména akčného scenára.
Potom teplo, nie tie tridsiatky, ktoré sme medzi panelákmi ťažko znášali, ale teplo ktoré rozširuje púšte. Z toho sa len tak nevyspíme. A nevyrieši to filmový tím vedcov s nejakým nápadom.
Pre veľkú časť slovenskej politiky je klíma stále len povinné slohové cvičenie, prípadne apel na ľudí, nepoužívajte slamky a separujte odpad.
Urgencia, že je to naozaj vážne, je stále vnímaná ako mierna hystéria vyvolaná módnou ekologickou vlnou, ktorú posilňuje Greta, čo nechodí do školy.
Tam, kde je to s klímou už teraz skutočne vážne, sa radšej časť spoločnosti nepozerá, platí migrantská receptúra, veď nech sa to rieši tam, kde ten problém vzniká.
Záleží na tom, ako sa o klíme rozprávame a aké máme plány. Tu by sa mala prejaviť chuť bojovať za život a podporovať rodinu. Rodiny ďalších generácií.
Lenže globálny tlak na zmenu potrebujú aj malé krajiny, lebo jedného dňa budeme bez jari a márne budeme čakať na bociany.
