Tri a pol roka pred voľbami nehovoria prieskumy verejnej mienky nič k budúcnosti strán a ich osobností. Ich dobrou funkciou je ale signalizácia aktérom o takpovediac umeleckom dojme z ich pôsobenia, ktorá, ak majú čosi reflexie a pokory, by sa mala odraziť v korekciách a snahách o obrátenie trendu.

To platí tak všeobecne. U Matoviča, ktorého dôveryhodnosť pokračovala v prepade aj v septembri, je dôvodná obava, že výstrahu si nevezme k srdcu ani do hlavy.
Očarenie vlastným úspechom, mentálne založenie a absencia kritického okolia tvoria príliš vysokú bariéru pred zamyslením sa nad odkazom. Ešte aj keby bol schopný so sebou pracovať, čo je otázka.
Žiaľ, u tohto premiéra sa nechytá ani námietka, že medzi dôverou voličov a výkonom nemusí byť vždy súvislosť, o čom by vedelo dlho rozprávať veľa „ex“ (premiérov, atď.).
Súčasne sa ale žiada aj povedať, že s covidom bol vrhnutý do takej hlbokej vody, v akej by sa ťažko udržiavali na číslach z kampane aj politici s dlhodobou prípravou na post premiéra.
Čo určite nie je jeho prípad.