Autor je politológ, pôsobí ako analytik portálu Euractiv.sk. Článok vyjadruje súkromný názor autora.
Politiku si možno predstavujete ako prírodný boj o prežitie. Je to častá metafora. No netreba zabúdať, že úspechom v takomto boji nemusí byť pozícia na špici potravinového rebríčka. Mohlo by ním byť tiché, pokojné miestečko v závetrí, s dostatkom zdrojov a minimom predátorov.
Zápas o životný priestor
Jedným z ideologických koreňov euro-americkej krajnej pravice je sociálny darvinizmus. Teória, podľa ktorej sa spoločenský život riadi zákonmi biológie, evolučného boja o prežitie. Politika ako zápas o „životný priestor“ medzi nadradenými príslušníkmi rodu Homo sapiens sapiens a hordami podľudí.
Od čias viery v civilizačné poslanie bielej rasy (či jej časti) a meraní pomerov dĺžky nosa k vzdialenosti očí, aby sa zistilo, kto je genericky určený vládnuť a kto slúžiť, už pretieklo veľa vody.
Teórie Francisa Galtona či Houstona Stewarta Chamberlaina, komické svojou podstatou a tragické dôsledkami, už prežívajú (chvalabohu) len ako marginálie v dejinách sociálnej filozofie a temných zákutiach rasistického dark-webu.
No využívanie kategórií prírodných vied na priblíženie javov sociálneho sveta má predsa len širšiu tradíciu. Koniec koncov, zápas politických strán a politikov o miesto na výslní voličskej priazne by sme si mohli predstaviť ako druh boja o zdroje a prežitie.
Ich hodnotové postoje, pozície a pózy by boli špecifickými druhovými znakmi či adaptačnými stratégiami.
Pristaňme na chvíľu na hru pravicových extrémistov a pozrime sa okuliarmi biológie na jedného z nich – podľa štandardných kritérií pomerne politicky úspešného. Voccu Mariana.
Venujme sa mu zároveň ako typickému reprezentantovi ochrancov národa, rasy, civilizácie, tradičnej kultúry, hodnôt a podobných sociálnych konštrukcií, ktoré síce nikoho o ochranu nežiadali (najmä preto, že žiadny vlastný hlas nemajú), no zároveň nezvyknú protestovať, keď im svoj hlas a postoje nanucuje kdejaký niktoš (dôvod: pozri vyššie).
Inak povedané, venovať sa budeme aj všetkým ľudákom, (neo)fašistom a (neo)nacistom, ktorí uzavreli dočasný kompromis s demokraciou a uchádzajú sa o priazeň voličov.
Ixodes ricinus
Vonkajšie prostredie vytvára tlak, ktorému musia biologické druhy prispôsobovať spôsob života aj fyzickú podobu. V niektorých prípadoch to znamená nutnosť zmeniť fyziognómiu aj počas života indivídua.
Metaforou volebne úspešnej krajnej pravice by mohol byť Ixodes ricinus: nie veľmi estetické, bezkrké telo s krátkymi nôžkami je prispôsobené na tú fázu života, v ktorej sa snaží dostať na telo hostiteľa a nájsť si na ňom tiché, skryté miesto, blízko k zdrojom.
Po prisatí sa Ixodes ricinus začína meniť. Nafúkne sa, vizuálne mu dominuje obrovské bruško, do ktorého sa snaží poňať čo najviac životne dôležitých zdrojov.
Keby šlo len o nevinné parazitovanie na politickom tele spoločnosti, nemuseli by sme sa znepokojovať. Koniec koncov, prikrmujú sa aj iní. Náš krajne pravicový Ixodes ricinus však začne do obehu okamžite vypúšťať látky, ktoré znižujú citlivosť na jeho pôsobenie.
Čo je ešte horšie, do krvi prenáša nebezpečnú nákazu xenofóbie, rasizmu, homofóbie a ďalších podôb strachu, predsudkov a nenávisti. S potenciálne fatálnymi následkami.
Mus musculus
Dostatok potravy však na prežitie nestačí. Treba sa vyrovnať s predátormi, konkurentmi či nepriazňou vonkajších faktorov. Jednou z adaptačných stratégií je obsadzovanie nových ekologických ník.