Arméni majú množstvo primátov, ale ten náhornokarabašský by si asi s radosťou odpustili.
Totiž, spor Arménska a Azerbajdžanu o Náhorný Karabach drží primát v tom, že sa stal „vzorom“ etnicko-náboženského násilia v postsovietskych krajinách aj ich „riešení“ v podobe zamrznutých konfliktov pod patronátom Moskvy.

Najmä s ruskou vojenskou, hospodárskou a politickou podporou dokázalo oveľa menšie Arménsko vybudovať obranné kapacity, ktoré Azerbajdžan nemal chuť príliš testovať, „iba“ dlhodobo za veľké peniaze budoval svoje vojenské kapacity.
Ak sa ich teraz rozhodol zapojiť, tak možno preto, že si už dostatočne verí – čo by znamenalo plnoformátovú vojnu.
Čo je, samozrejme, vždy tragédia.
Navyše, môže vyvolať v regióne ešte širšie destabilizačné pohyby. Keby sa totiž Arméni nemohli spoľahnúť, že spojenectvo s Moskvou garantuje status quo na Malom Kaukaze, mohli by si začať klásť otázky, na čo im také spojenectvo teda je.
A také otázky Moskva nemá rada.