Starčekovia mesiace na samotke, pach dezinfekcie pri vstupe do potravín, deti na smartfónoch a rodičia na pokraji zúfalstva. Prázdne kancelárie, krachujúci živnostníci a nová terminológia vrývajúca sa do našej dlhodobej pamäti.
To všetko nám vraj malo získať čas, aby sme sa pripravili na vrchol pandémie. Jar mala byť vírusovou generálkou, aby sme si vyladili, čo škrípe, a hlavne, aby sme sa ubezpečili, že všetci chápu, v čom spočíva ich úloha. Nevynímajúc autora výroku: Nepokazme si to.
Covid nie je predstavenie, napriek tomu, že jeho priebeh napäto sledujú masy. Lenže premiér Igor Matovič si píše melodrámy. Rozhoduje o osobách a obsadení. Osamotený hrdina, ktorý čelí útokom médií, musí vziať veci do vlastných rúk, lebo národ mu jeho jarné víťazstvo nad hnusobou pokazil. A tak svoj ľud potrestá tvrdými opatreniami. Tých, čo pekne poprosili, omilostil.
Lenže populizmus počas pandémie je zdrojom chaosu, ak nie rovno priameho ohrozenia zdravia obyvateľstva. Denné čísla, takmer osemsto nových nakazených, dávno prekročili hranicu, za ktorou sme kedysi chceli byť znepokojení.
Opatrenia otvárajú viac otázok, než prinášajú odpovedí.
Taktika pokusov a zlyhaní nefunguje, keď sa zároveň bojuje o dôveru obyvateľstva, ktoré je už z obmedzení unavené. Aby ľudí nezlákali konšpirácie, ktoré prinášajú rozhrešenie za ignorovanie opatrení, potrebujeme pokojný a dôveryhodný hlas autorít. Ktoré systematicky vysvetľujú, čo sa teraz deje, ako majú ľudia presne postupovať - nie v sterilnom prostredí vyhlášok, ale v skutočnom živote.
Navyše to, čo tvrdia, by malo mať dlhšiu životnosť než dnešné vydanie tohto denníka.
