Autorka je editorkou portálu Euractiv.sk a doktorandkou Ústavu európskych štúdií a medzinárodných vzťahov na Fakulte sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského.
V debate o tom, či má EÚ na Turecko uvaliť pre neoprávnené prieskumy v Stredomorí sankcie alebo nie, sa stráca dôležitý element. Tým je reálne obmedzovania práv, ktorým Turci v Stredomorí čelia.
Súvisiaci článok Grécky premiér: Turecké provokácie už nemožno ďalej tolerovať Čítajte Faktom totiž je, že dohody, ktoré sa desaťročia v regióne uplatňujú, nie sú voči Turkom, ale ani cyperským Turkom úplne férové.
Ani to však nedáva Ankare dôvod na agresívne konanie. A práve preň sa nemôže čudovať, že neférovosť zmlúv málokto v Únii prizná. Stačí sa pozrieť na roky trvajúce provokácie Západu na rozličných frontoch, či už spoluprácou Turecka s Ruskom, nejasnými zámermi v Sýrii, zneužívaní migrantov, bezbrehým potláčaním domácej opozície, umlčiavaním médií a občianskej spoločnosti, či najnovšie aj údajnými dodávkami zbraní do Líbye.
Nehovoriac o tom, že prezidentovou politickou taktikou ostatných rokov bola snaha prikrývať domáce problémy prevažne ekonomického charakteru rúškom zahraničnopolitických aktivít: či už hlasnými šarádami s dôležitým kultúrno-historickým významom, ako to bolo v prípade Hagie Sophie, alebo vo vojenských oblastiach.
Turecká krivda vo vodách
V Stredomorí sa stretávajú dva pohľady na medzinárodné právo: grécky, respektíve cyperský a turecký.
Začnime s Gréckom, s ktorým má Ankara už 97 rokov mierovú dohodu, ktorá mala rozloženie zón v Stredomorí upraviť. Celé roky sa však ukazuje, že ide o pomerne nejednoznačný dokument. Grécko sa navyše odvoláva na Dohovor OSN o morskom práve, ktorý Turci pri jeho vzniku v roku 1982 nepristúpili.
Vedeli prečo. Pre Turkov bol absolútne nevýhodný, priam diskriminačný. Hlavné problematické oblasti sú teda zhruba štyri.
