Autor je politológ a bývalý sekretár strany Progresívne Slovensko
Pred týždňom ma zavolal konzervatívny publicista Jaroslav Daniška do svojej relácie Do kríža. Na tento formát debát mám veľkú slabosť. Je len dobré, ak konzervatívne publikum vidí živého liberála a namiesto bezpečného potľapkávania sa po pleci je z toho zväčša ostrá debata.
Za konzervatívne spektrum sa diskusie okrem moderátora zúčastnil Alexander Tomský. Na pohľad milý, starší, usmievavý pán, český emigrant a disident. Mohol by som sa rozpisovať o tom, že počas debaty povedal, “že muži sú prirodzene lepší režiséri” (ku diverzite v Hollywoode), “južanskí generáli v USA bojovali za svoju vec a zaslúžia si úctu” (ku prehodnocovaniu dejín).
Výroky ako tieto sa azda diskreditujú samy. To, v čom je agresívny konzervativizmus naozaj nebezpečný, ale nie sú tieto bizarnosti.
Ako vedľa seba nažívať
Keď som v tom štúdiu sedel, uvedomil som si, že asi dvadsaťkrát som sa dozvedel, že ľudia ako ja, liberáli, progresívci, sú totalitári. Nie, že spolu nesúhlasíme, nie, že mám zlú analýzu situácie a mýlim sa. Chcem zničiť - nič viac a nič menej - rovno veľkú západnú civilizáciu.
Ohradil som sa len raz, moja chyba. Je neuveriteľné, ako sa toto zmýšľanie zakorenilo v konzervativizme a je absolútne tolerované ako bežný kolorit.
