O Náhornom Karabachu (oficiálne sa táto takmer nikým neuznaná republika volá Arcach, ale nebudeme si to komplikovať) sa v slovenských médiách píše zhruba raz za tri roky, teda len vtedy, keď prepuknú nové „pohraničné“ konflikty.
Presne to sa deje aj v týchto dňoch a je to výborná príležitosť pripomenúť si, že Karabach je kompaktné zhmotnenie nielen postsovietskeho priestoru. Taká postsovietska čítanka.
Konflikt medzi Azermi a Arménmi vystihuje nielen časť príčin, na ktoré Sovietsky zväz zhynul (niežeby za ním bolo niekomu príčetnému smutno), ale ukázal aj vektor, ktorým sa budú udalosti vyvíjať.
A to nielen v Karabachu, ale aj všelikde inde, kde sa našla vhodná zmes etnických sporov, ruských geopolitických záujmov a schopnosti nasadiť tu svoju vojenskú silu.
Glasnosťou k pogromom
Keby nestačila historická kresťansko-islamská a osobitne arménsko-turkická nevraživosť v regióne, Moskva do lokálneho koktailu pridala originálne nakreslené hranice a sedemdesiat rokov trvajúci zákaz akejkoľvek diskusie, takže keď Gorbačov vyhlásil glasnosť, bolo vybavené.
Arméni v Karabachu sa veľmi rýchlo, ešte v sovietskom zriadení, začali dožadovať historických práv, a to až tak glasno, že sa tomu dnes hovorí pogromy. Moskva spory dokázala ako-tak udržať pod kontrolou, ale po kolapse Sojuzu vojna vypukla naplno. Tento scenár sa potom rôznych obmenách opakoval na opačnej strane Kaukazu či v Strednej Ázii.
