Autor je teológ a spisovateľ
Vo filme La Voie lactée (Mliečná dráha) Luisa Buňuela natrafia dvaja francúzski pútnici po ceste do Santiaga di Compostela na dejiny kresťanskej herézy. Postupne diskutujú o eucharistii, premene tela a krvi, hostii, Trojici a počas jednej scény sa stanú svedkami priscillianského stretnutia.
Priscilliani sú dnes už dôkladne rozprášenou sektou vystavanou na gnosticko-manichejských základoch so silným dôrazom na sexuálne kresťanské mystériá. Neskoršie koncily ich prehlasovali a zakázali, no priscillianizmus ostal v kultúrnom povedomí raného kresťanstva ako spojovadlo s egyptskými mystériami obnovy tela a života.
Buňuel do svojho filmu zakomponoval aj niekoľko obskúrnych odkazov na inú ranokresťanskú sektu doketizmus, o ktorej vieme oveľa menej, no s ktorou spor zadefinoval prvé úvahy o trvácnosti, zdanlivosti a pravdivosti ľudského tela a taktiež spôsob, ako k nim pristupovala pôvodná cirkev zborov a spoločenstiev stredomorskej oblasti, dezertovaných rímskych vojakov vyzbieraných z dobytých provincií a tí, ktorých najstaršia kresťanská polemická literatúra označuje ako čarodejníkov.
Z doketizmu sa nám zachoval text Petrovo evanjelium, vieme, že koncom druhého storočia ho odsúdil Serapion, biskup z Antiochie, kde neskôr našli prví križiaci z krížovej výpravy v roku 1098 svätú kopiju, ktorou údajne rímsky vojak prepichol Ježišovo telo.
Chrám alebo pokušenie
Vplyv doketickej obavy ako pristupovať k telu, k telesnosti a k čistote však napriek odsúdeniu a zániku ostal, pretože už vtedy kázal príťažlivú tézu gnostického pôvodu o tom, že Boh nemohol stvoriť zlo a teda jeho syn Ježiš neprišiel na zem v ľudskom tele, ktoré by bolo súčasťou materiálneho, padlého sveta, no iba v podobnom nášmu.
Grécke sloveso dokéin znamená zdať sa a vďaka tomuto sporu, v ktorom neskôr heretici odmietli aj fyzické zmŕtvychvstanie a zvyšné kresťanstvo ich predstavy, sa v ranom kresťanstve ustálila pochybnosť o postavení ľudského tela v dejinách spásy.
Heretické špekulácie o zjavnosti, zdanlivosti otvorili teologickú debatu o tom, či je telo, ako sa učí väčšina teologóv, naozaj chrámom a azda aj morálnou inštitúciou, o akej uvažovali v súvislosti s ľudským telom a smrťou egyptské pohrebné rituály, alebo zdrojom pokušenia a priestorom, ktorý si vyžadujú spoločenskú a náboženskú kontrolu.
