Autorka pôsobí v Ústave etnológie a sociálnej antropológie SAV
Žijeme v postnormálnych časoch. Spôsobujú to technológie a nové formy mobility, komunikácie a prijímania informácií, ktoré zásadným spôsobom menia nielen formu správania sa ľudí v spoločnosti, ale zasahujú aj do architektúry mozgu.
Komunikačné texty sa skracujú a sú významne pretkané grafickými prvkami. Informácie, ktorých kedysi bolo málo a šírili sa len určitými kanálmi a vo vybraných skupinách, je dnes, naopak, neskutočne veľa, pričom nám, ako ich koncovým prijímateľom, najviac času zaberá ich triedenie.
Človek však nemôže čítať, pozerať a počúvať všetko. Rozhodovanie o tom, čomu venujeme svoj čas, je preto kľúčové. Mnoho ľudí tak trávi čas najmä browsovaním, ktoré, mimochodom, je už len zdanlivo slobodné.
Algoritmy v kľúčových vyhľadávacích aplikáciách nás „majú prečítaných“ a na prvé miesta našej pozornosti posúvajú články a videá z tém, ktoré si myslia, že nás zaujímajú. Naše osobné preferencie a vkus sa dokonca stali predmetom obchodu a adresne ušitého marketingu.
Tým sa nebadane, avšak veľmi radikálne mení, zužuje a špecificky tvaruje náš vlastný hľadáčik, takže v širšej dimenzii začíname byť informačne „slepí“.
Chudáci, čo sa nevedia pripojiť
V normálnom (analógovom - pozn. red.) svete bolo normálne čítať knihy, posielať listy, vyvolávať filmy a fotografie, vytvárať rodinné albumy, chodiť na osobné návštevy, cestovať, vyhľadávať telefónne búdky, posielať telegramy, počúvať platne, kazety a CD.
