Autorka je režisérka
S úsmevom, ktorý sprevádza spontánnu radosť zo stretnutia, vyrazili proti sebe, na okamih to vyzeralo, že sa objímu, potom si spomenuli, že dotýkať sa nemá, zaspätkovali a zložili roztiahnuté ruky, ako keď sa vtákom vo chvíli vzlietnutia zrazu zlomia krídla.
Ten výjav sa opakoval, až kým sme sa všetci nezišli a nezačali v rozpakoch riešiť, ako to vlastne bude.
Stretli sme sa v divadle po niekoľkých mesiacoch odlúčenia, pretože sme v marci museli tesne pred premiérou prerušiť skúškové obdobie. V medzičase medzi prvou a druhou vlnou pandémie sme chceli začiatkom septembra našu hru doskúšať a urobiť premiéru.
Postávali sme na javisku, udržiavali medzi sebou dvojmetrový odstup a premýšľali sme, ako sa takto dá hrať. A ako sa takto dá žiť?
„Keď sa raz o tomto urobí film, viete, ako by sa mohol volať?“ spýtala sa Zuzka Fialová. „Riedky svet.“
Zasmiali sme sa a hneď nám z toho aj zostalo ťažko. Lebo ten film už žijeme a nikto nevie, čo v nás zanechá.
Bez dotyku
Koncom augusta boli u nás na filmovej fakulte štátnice a obhajoby záverečných prác. Naše ročníky sú malé, máme so študentmi blízke vzťahy. Keď bolo po všetkom, všetci členovia komisie sme vstali a podali si s čerstvými absolventmi ruky.
Tento rok sme si hneď potom tie ruky všetci dezinfikovali. Po iné roky zvyknem v tejto situácii niektorých aj objať, ale teraz máme všetci rúška a približovať sa je riskantné. Tak nič a je to čudný pocit.
Nejdeme s kolegami na kávu. Nefunguje bufet. Postávame teda na balkóne len tak. Fúka vietor, zdola hučí ulica, v odstupe musíme na seba hovoriť hlasno. Mení sa tak charakter komunikácie. Už to nie je tichý rozhovor. Už sú to len také pokrikovačky.
