Nemecko je opäť mocnosť

Uplynulo tridsať rokov od zjednotenia Nemecka (nie, Angela Merkelová nebola celý čas kancelárkou, aj keď sa to tak začína zdať).

Súvisiaci článok Sľubovali rozkvitajúce východné Nemecko. Ako vyzerá po tridsiatich rokoch? Čítajte 

Ešte v roku 1990 sa svetoví lídri pravdepodobne obávali, že sa z Nemecka vyvinie akýsi medzinárodný násilník, dnes mu skôr vyčítajú, že v rámci svojich možností nerobí dosť.

Margaret Thatcherová sa napríklad postavila proti znovuzjednoteniu Nemecka - obávala sa vzostupu akejsi štvrtej ríše.

Na stretnutí s írskym lídrom Charliem Haugheym (ktorý podporoval zjednotenie) v decembri 1989 Thatcherová uviedla: „Postoje sú čoraz germánskejšie. (Západonemecký kancelár Helmut Kohl) je ako buldozér. “

Potom ukázala Haugheymu mapu Nemecka, ktorá predchádzala druhej svetovej vojne, s argumentom, že Nemecko by sa pravdepodobne pokúsilo získať späť svoje dŕžavy.

Ostatné názory boli menej extrémne, ale napriek tomu skeptické.

Taliansky premiér Giulio Andreotti povedal: „Milujem Nemecko tak veľmi, že by som ho radšej videl dvakrát.“ Francúzsky prezident Francois Mitterrand sa taktiež obával znovuzjednotenia Nemecka, ale túto myšlienku prijal po tom, čo dostal prísľub, že sa Nemci vzdajú marky a prijmú euro.

Za Atlantikom sa americký prezident George Bush zastával zjednoteného Nemecka v nádeji, že sa z krajiny vyvinie silný medzinárodný hráč a silnejší spojenec vo vtedy prebiehajúcom súperení so Sovietskym zväzom. V roku 2003, keď chcel Bushov syn napadnúť Irak, sa Nemci skutočne stali spoľahlivými globálnymi aktérmi, ibaže to neznamenalo, že sú ochotní urobiť všetko, čo im povie Washington.

V strednej a vo východnej Európe najali nemecké spoločnosti desaťtisíce ľudí na prácu v továrňach.

Nemecké banky sa sem presťahovali a mediálne domy zaviedli časopisy a noviny západného typu. Potom však tie isté publikácie predali miestnym oligarchom a pomocou sofistikovaných podnikových štruktúr odčerpali zisky z regiónu strednej a východnej Európy.

V južnej Európe krajiny dúfali, že spoločná mena s Nemcami im prinesie viac stability, čo sa nestalo. Aj priateľské Francúzsko, ktoré ako podmienku podpory znovuzjednotenia naliehalo na vstup Nemecka do eurozóny, musí byť trochu frustrované.

Namiesto manželstva so spoločnou zodpovednosťou, dohliadajúc na menu eurozóny, Nemecko opustilo Paríž pri oltári pre polygamný vzťah s lakomcami ako Holandsko a Rakúsko.

Nemecký prístup ku Grécku počas krízy bol ťažkopádny, v prípade maďarského problému s demokraciou zase nerobia dosť.

Nemecko je v súčasnosti považované za príčinu aj riešenie všetkých problémov Európy. Jednoducho: dnes je opäť mocnosť.