Nebyť svetovej pandémie a príhody Trumpa s vírusom globálnym médiám by dominovalo prímerie, ku ktorému v noci na sobotu Lavrov dokopal – doslova - svojho arménskeho a azerbajdžanského kolegu.
O úplnom pokoji zbraní sa iste nedá hovoriť, veď z porušovania sa hneď navzájom obvinili obe strany. Kremeľ však vyslal zreteľné posolstvo, že Južný Kaukaz je stále zóna jeho vplyvu, kde si ešte vie presadzovať svoju vôľu.
Nejde len o demonštráciu vplyvu. Pridusiť karabašský konflikt, ktorého prvé dejstvo (1988 – 1994) si vyžiadalo 30-tisíc životov, je - podľa analytikov - aj najvyšší ruský záujem.
Najmä bojovníci zo Sýrie, ktorí sa do Azerbajdžanu začali hrnúť - podľa viacerých tajných služieb - dva mesiace pred vypuknutím bojov, ženú Lavrova (Putina) do veľkej zmierovacej misie. Prieniku radikálneho islamu, s ktorým si svoje „užili“ v Čečensku, sa totiž Kremeľ bojí takmer ako liberálnej demokracie.
