Vlna podpory pre odvolávanú ministerku financií mnohých politikov zaskočila, Brigitu Schmögnerovú nevynímajúc. Napokon, už Nikola Machiavelli radil panovníkom v prípade akýchkoľvek vážnejších problémov obesiť ministra financií (ten je vždy neobľúbený, takže jeho odstránenie ľud upokojí). V tomto prípade jeho rada evidentne nefungovala. Činnosť exministerky sa nedá opísať slovom ideálna - stačí spomenúť na nedávne povinné vyhlásenia o nemajetnosti. Na druhej strane, ťažko si nevšimnúť, že spolupráca ekonomických ministrov pri riešení problémov slovenskej ekonomiky prebiehala na úrovni pre Slovensko netypickej. Hoci sa pravicový podpredseda vlády a ľavicová ministerka často dostávali do názorových konfontácií, ani jeden z nich sa nepokúsil riešiť ich prostredníctvom nedôstojných rétorických výpadov, takých charakteristických pre významnú časť koalície.
Dvojica ekonomických ministrov predstavovala pre časť občanov určitú istotu. Ani ľavicoví, ani pravicoví voliči zákonite nemohli byť úplne spokojní s ekonomickými reformami budovanými na báze ľavicovo-pravicového konsenzu, určitú základnú istotu založenú na kredite dvojice členov vlády však stále mali. Bola to garancia, že na Slovensku nehrozia také zásadné pochybenia v ekonomickej oblasti, ktoré by mohli viesť napríklad ku kolapsu argentínskeho typu. Práve o túto istotu pripravil najmä bývalých voličov koalície minister Koncoš v snahe zvýšiť preferencie svojej strany - čím v nich mohol vzbudiť pocit ohrozenia. Emocionálne reakcie mnohých občanov na odvolanie B. Schmögnerovej preto mohli byť dôsledkom pocitu ohrozenia zo straty určitej opory, ktorú pre nich predstavovala. Práve Ivan Mikloš ako prvý predstúpil pred obrazovky a uviedol, že si ministerku napriek názorovým rozdielom váži pre jej odbornosť a s jej odvolaním nesúhlasí… Ukázalo sa, že práve „ľudské gesto“ podpredsedu vlády a postup Mikuláša Dzurindu môžu byť z hľadiska rastu preferencií efektívnejšie ako chladnokrvne vypočítané signály SDĽ.
Koncošova komunikácia s občanmi je svojím obsahom predurčená na získavanie voličov KSS a HZDS, pričom voliči KSS sú často fixovaní práve na názov strany a voličov HZDS nedokázal na svoju stranu získať ani podstatne charizmatickejši Robert Fico. Naopak, bývalých voličov koalície odvolanie ministerky zneistilo a pravdepodobne ešte zníži aj tak kriticky nízke preferencie strany. Avizovaný odchod modernej frakcie z SDĽ v tejto situácii zrejme znamená definitívny zánik strany, ktorú už pravdepodobne nijako nemožno zachrániť. Kredit SDĽ v očiach jej bývalých voličov, ťažko poškodený za predsedovania Jozefa Migaša, sa za tri mesiace úradovania nového predsedu dostal na úroveň blízku nule a na získanie kompletne nového elektorátu táto strana evidentne nemá. Na druhej strane SDĽ získala v roku 1998 vyše 16 percent, pričom ani toto číslo nevystihovalo maximálnu úroveň podpory, ktorú teoreticky mohla získať. Pokiaľ na pravej strane politického spektra je poriadna „tlačenica“, v priestore naľavo je vysoký neuspokojený dopyt po „modernej ľavicovej strane“, čo otvára otázku možnosti založenia prípadnej novej strany. Za posledné štyri roky sa termín „ľavičiar“ stal pre mnohých občanov takmer pejoratívnym výrazom - mnohým bývalým voličom ľavice preto môže vytvorenie „normálnej“ ľavicovej strany pomôcť vrátiť sebaúctu. Z tohto dôvodu sa dá očakávať dynamický nárast preferencií prípadnej novej strany takmer určite na zvoliteľnú úroveň. Definitívnu výšku voličskej podpory ťažko odhadnúť, keďže závisí aj od schopnosti predstaviteľov novej strany komunikovať s občanmi. Je však možné predpokladať, že zatiaľ neexistujúca nová politická strana má už dnes nemálo svojich rozhodnutých voličov. Vzhľadom na neutrálny kredit SDSS - táto strana nie je ani príliš obľúbená, ani zatracovaná - môže byť rovnocennou cestou pre modernú ľavicu vstup do SDSS a zmena doktríny tejto strany „na svoj obraz“. Z celospoločenského hľadiska by úspech takejto strany (prípadne posilnenie SDSS) výrazne - možno dokonca zásadne - znížil reálne šance HZDS prevziať po voľbách vládnu štafetu. Komplikoval by však tiež situáciu Smeru, ktorý disponuje podporou značnej časti bývalých voličov SDĽ. A, samozrejme, veľmi pravdepodobne by definitívne ukončil diskusiu o šanciach SDĽ dostať sa do parlamentu. Je teda možné, že ak nastane, bude sprevádzaný tvrdými útokmi niektorej (prípadne viacerých) dotknutých strán.
