Krátko po vyjavení reformného menu sa vyskytol takýto argument. Vraj mnohé iné členské štáty sa o pláne obnovy naširoko nevybavujú, jednoducho to pripravia a pošlú do Bruselu. Prečo sa teda našinci domáhajú verejnej debaty?
Odpoveďou je pohľad na samotný reformný itinerár, ktorý pýta 30 miliárd. A to hovoríme najmä o riešení poficovského stavu republiky a neodvažujeme sa vizionárčiť.
Teda skôr doháňame dlh v rôznych oblastiach. Čosi podobné nám sľubovala vláda zmeny aj bez covidového stimulu.
Pandemický twist – a následná reakcia z EÚ – nám takto dovoľujú dohnať azda najpodstatnejší dlh, ktorý máme. A to dlh k verejnej debate. To, ako málo sa debatovalo a plánovalo, je jedným z dedičstiev minulej zostavy.
Tá totiž zredukovala všetku debatu na stranícku politiku.
Požiadavka verejnej debaty je teda súčasťou plánu zmeny, ladí s volebnou objednávkou po novej kultúrnosti a jej rozhýbanie nie je ničím iným ako stimuláciou reformného apetítu.
