Aj keď svojou rečou pred súdom Marian Kotleba vzbudil dojem, že chce nielen urážať súd, ale aj cit bežného občana pre to, čo ešte je argument a čo už výsmech (menovanie položiek, ktoré sa trafili do čísel šekov pomoci), jedna vec sa mu musí uznať.
Správne totiž pochopil, že v Pezinku sa nerozhoduje len o tom, či štyri čísla sú charitou, alebo odkazom tvrdému jadru, že ĽSNS stále vie, odkiaľ vyšlo a zotrváva na týchto princípoch. Ale určuje sa tu, či líder strany je zločinec a jeho strana bandou predstierajúcou politickú činnosť v rámcoch demokracie.
Takže samosudkyňa Sabová mu azda aj krivdila, keď mu dala peňažný trest – škoda že nie v obľúbenej náhodnej sume, ktorá sa viaže k tomuto združeniu.
Pretože on nehovoril od veci, ale jednak sa snažil hromadiť argumenty, že jeho strana je čo najpodobnejšia demokratickým partajam. A v ďalšom rade naťahoval čas, možno aj s predstavou, že ak to taký bard súdnych procesov Majský dokázal ťahať pätnásť rokov, skúsi aj on.
