Autor pôsobí na Katedre politológie FiF UK
V piesni Born in the USA Bruce Springsteen z plných pľúc opakuje mantru o tom, že sa narodil v USA. Patriotický refrén do svojich politických kampaní zahrnuli za posledné dekády desiatky politických kampaní.
Prezident Ronald Reagan využil v roku 1984 pieseň na vyzdvihnutie hrdinov, o ktorých Springsteen tak často spieval ako tých, na ktorých môže byť Amerika hrdá. Tvrdo pracujúcich patriotických mužov a ženy, ktorí hrdo pokračujú v tradíciách predkov a budujú nový svet, v ktorom začínajú všetci od nuly a všetci majú rovnakú šancu uspieť.
Born in the USA
Ale Born in the USA nie je len ukričaným svedectvom o americkom patriotizme. V priestore medzi refrénmi spieva Springsteen o Amerike, ktorá ničí najprv sny a neskôr aj životy svojich obyvateľov.
Rozpovedá pri tom príbeh tisícok Američanov, ktorí sa vracajú z nezmyselnej vojny vo Vietname, aby zistili, že ich obeta bola zbytočná. Springsteenov rebelský hrdina, ktorý na svojej ceste hľadá naplnenie amerického sna, zrazu na konci piesne nemá kam utiecť a nemá kam ísť.
Keď posledné roky uvažujem o tom, čo sa deje v USA, intuitívne vždy hľadám krajinu, ktorá bola lídrom slobodného sveta. Vzorom, ku ktorému treba pristupovať kriticky, ale ktorého rola umožnila aj existenciu štátu, v ktorom žijem.
Krajinu, ktorej historickou skúsenosťou je viac ako dve storočia trvajúce budovanie demokratického systému vládnutia.
Krajinu, ktorú po pár týždňoch v úrade navštívil nový československý prezident Václav Havel, aby v Kongrese USA podal vo februári 1990 svedectvo o páde komunistických režimov v strednej a vo východnej Európe.
Hovoril pri tom o demokracii ako o ideáli, ku ktorému sa približujeme rôznymi cestami, bez konečného cieľa.
Práve stáročia trvajúca skúsenosť USA bola pre Havla inšpiratívna a poučná. Osobitne pre krajiny, ktoré svoju (nekončiacu) cestu k demokracii iba začínali.
Jeho prejav sa však nekončí ako nekritická oslava hostiteľa. Havel, využijúc unikátnu skúsenosť zo života v systéme, v ktorom nebolo možné žiť normálny život, hovorí o tom, ako ničíme planétu a ako zatvárame oči pred rastúcimi sociálnymi, etnickými a kultúrnymi konfliktmi.
Varuje, že ak morálnosť nedostane prednosť pre politikou, vedou a ekonomikou, svet sa vrúti do katastrofy, ktorá bude mať podobu ekologického, sociálneho, demografického či všeobecného rozpadu civilizácie.
Po tridsiatich rokoch, ktoré uplynuli od prejavu, sa zdá, že Havlova dystopická vízia aplikovaná na USA nemohla byť presnejšia. Na úrovni refrénu, ktorý v týchto rokoch znie veľmi hlasno, opakovane počúvame o krajine, na ktorej čele stojí narcistický líder, ktorý je príčinou toho, ako to v USA vyzerá.
Ameriky, ktoré nič nespája
Ak sa však započúvame pozornejšie, objavíme v priestore medzi refrénmi paralelné reality, ktoré okrem (pomýlenej) viery vo výnimočnosť USA už nič nespája.
