Autorka pracuje v nadácii Zastavme korupciu a na Gymnáziu C. S. Lewisa
Boli traja. Zvyčajne nastupovali na konečnej pri krčme Kolečko. Vždy sedeli. Neboli starí, možno boli mužmi v najlepších rokoch, mohli by stáť modelom pre slogan "Vek je len číslo". S opuchnutými tvárami chorých starcov, so zhrbenými do seba obrátenými chrbtami, celoročne vo vatových kabátoch, výhodných na žobranie aj pri nočnom mraze.
Občas prehodili tiché slovo. Niekedy, bez varovania, niektorý z nich divo zagestikuloval, vykríkol ako zo spánku a znovu sa utiahol do alkoholickej hmly.
Držali sa pospolu, ale nikdy si jeden druhému nepozreli do očí. Ako starí, vzájomne zrastení príbuzní, ktorí sa už spolu nudia, ale oddeliť sa by znamenalo smrť pre oboch. Smrdeli. Preto si vždy mali kde sadnúť.
My ostatní sme ich zvyčajne pozorovali z bezpečnej vzdialenosti, priťahovaní pocitmi zhnusenia, súcitu a úľavy, že toto životné eso si vytiahli oni a nie my. Do ranného trolejbusu nám prinášali aj drobnú fyzickú aktivitu– naše rozospaté telá rôznej veľkosti natiahnuté v šatách na stavby, do kancelárií a škôl sa agitovali ako vždy v prítomnosti neznámeho druhu.
Traja králi, ktorým sme vždy uvoľnili sedadlá a ustupovali do úctivej vzdialenosti a nikdy, naozaj nikdy sa neodvážili pozrieť im do tváre. A už vôbec nie ich upozorňovať na rúška visiace na ctihodných bradách.
Boli nositeľmi plnohodnotného kúzla, ktoré sa pozná podľa toho, že kým trvá, neplynie čas. Ten sa obyčajne rozbeholť až za Račianskym mýtom, kde vystupovali pri vývarovni pre bezdomovcov.
