Autor je analytik Inštitútu pre stratégie a analýzy (ISA) Úradu vlády SR, text predstavuje súkromný názor autora.
Napriek mediálnemu záujmu, s ktorým bol vítaný dokument Moderné a úspešné Slovensko, jeho obsah prináša len málo nových myšlienok a nápadov. A paradoxne tie politiky, ktoré nové sú, ako napríklad SK RISE, sa stali terčmi najväčších kritík.
V porovnaní s každoročne obnovovaným Národným programom reforiem prináša nový dokument z dielne ministerstva financií prívetivejšiu grafiku, prirodzenejší jazyk a krajšie tematické spracovanie, no tam sa do veľkej miery novosť aj končí.
Veľká väčšina odporúčaných politík je preberaná z iných dokumentov Inštitútu finančnej politiky (IFP) či revízií výdavkov Útvaru hodnoty za peniaze (ÚHP), a teda sa nevyhýba rovnakým zisteniam, no aj chybám a, bohužiaľ, aj skupinovému mysleniu.
Tento text je prispením do debaty o využití balíčka európskych peňazí v prospech rozvoja Slovenska a jeho podstatou je, že dokument potrebuje redefinovanie cieľov, politického "vlastníctva" a implementácie. Bez ohľadu na to, ktoré politiky sa nakoniec zvolia, tieto procesné nedostatky budú prekážkou k úspechu.
Kľúčom k 'najedeniu sa' z reformného menu teda bude spolupráca medzi politickými a analytickými aspektmi reforiem a dotiahnutie systému implementácie.
Rektori ukázali, že sú skutoční lídri Čítajte Naozaj zníženie počtu škôl zvýši ich kvalitu?
Veľmi výrazným problémom dokumentu je zlá charakterizácia cielenia politík, ktoré pôsobia arbitrárne. Veľakrát ide o ciele korelačné, nie kauzálne. Inými slovami, že vyjadrujú výsledok, ktorý môže byť viditeľný na konci procesu, no neukazujú cesty, ako sa dá k týmto cieľom dopracovať či aké mechanizmy by bolo správne využiť.
Nie je teda jasné, ako sa prejaví zlepšenie v realite a čo naozaj znamená.
Napríklad pri zmenách vo vysokom školstve sú zmienené ciele ako znižovanie počtu verejných vysokých škôl z 20 na 18, znižovanie počtu študijných programov na druhom a treťom stupni o 20 percent či zvyšovanie počtu študentov, ktorí ukončujú vysokoškolské štúdium po prvom stupni.
S týmito cieľmi sa dá súhlasiť, no ony len korelujú so zvyšovaním kvality a vonkoncom ju negarantujú.
Lepší prístup by bolo napríklad nastavovanie kvalitatívnych ukazovateľov pre rôzne stupne vysokého školstva – napríklad pre titul "univerzity" by bolo treba dostatok publikácií a citácií v dobrých žurnáloch, pre "vysokú školu" menej a pre "odbornú terciárnu inštitúciu" by stačil len dôraz na výučbu.
Tieto zmeny by mohli byť spojené s radikálnou podporou kvality, keďže väčšina teórií inovácií hovorí o potrebe koncentrácie ľudského kapitálu v rámci inštitúcií alebo geografických území.
Prístup dokumentu je chybný, pretože to, koľko máme škôl či študentov na magisterských programoch, samotné nehovorí o ničom – podstatné je, či ide v periférnych školách o reálne vzdelávanie, ktoré rozvíja schopnosti a intelekt študentov a študentiek.
Rovnako, ak máme na Slovensku kapacity na päť klastrov, nech ich je päť – podstatné je, aby spĺňali prísne kritériá a produkovali výstupy. Týmto spôsobom sa dostaneme k zlepšeniam, ktoré chceme vidieť.
Podobný nedostatok prepojenia medzi žiaducou kvalitou a ukazovateľmi je prítomný vo viacerých sekciách – napríklad v zdravotníckej časti sa hovorí o mnohých ukazovateľoch, napríklad o návštevách u lekárov, no nie je jasne definované, ako sa to urobí a ako sa pri tom zabezpečí kvalita starostlivosti.
Implementácia mnohých plánov v rámci dokumentu je navyše vnímaná len ako výsledok zmeny zákonov či administratívnych zmien. Tie však v komplexných oblastiach ako vo vzdelávacej,v zdravotnej či v sociálnej politike jednoducho nestačia.
Naozaj náročná práca bude boj so zabehanými procesmi a záujmovými skupinami, ktorým vyhovuje aktuálne nastavenie.
