Situácia je vážna. Väčšina ľudí v tejto krajine chce byť zodpovedná. Nemerajú hranice svojej slobody nosením rúška. Zavreté krčmy a prázdne futbalové štadióny nepovažujú za dôvod na masový protest v čase, keď sa vírus šíri najagresívnejšie.
Väčšina ľudí nepotrebuje víziu pokorujúceho trestu, aby sa dala otestovať, ak štát dôveryhodne vysvetlí, prečo a ako plošné testovanie urobí. Ak povie, aké mozgy sú zárukou, že ten nápad nevrhne krajinu ešte hlbšie do vírusovej mizérie.
A tiež, že všetkých ochráni, aby sa nestali objektom megalomanských pokusov politikov, ktorí nezvládajú svoju narcistickú extázu komunikácie.
Ak sa ľudia opäť sťahujú do svojich domovov a vzdávajú sa víkendových návštev širšej rodiny a priateľov, tak väčšina to nerobí pre podporu nejakej politickej strany. Ak ostanú doma s deťmi, lebo sa zavrú školy, neurobia to preto, aby ukázali fašistom, že sú lepší ako oni.
A tak očakávajú, že ani štát nebude robiť rozhodnutia len preto, aby sa tak niekomu nahnali hlasy podpory.
Občania počas krízy potrebujú veriť, že ľudia, ktorí spravujú štát, majú premyslený plán a vedia, čo robia. Neimprovizujú na dennej báze. Na tento pocit eklektické statusy a emotívne tlačovky nepostačia. Emotikony nedojmú lekárov, zamestnávateľov, firmy na pokraji krachu, ani učiteľov alebo umelcov.
Dnes si už nikto izolovane nevytvorí svoj ostrov bezpečia. Sme odkázaní na zodpovednosť ostatných. Ak chce vláda apelovať na občianske cnosti, nemôže sa premiér správať ako v ochotníckom divadle: skúšať sa v rôznych rolách a skúmať, kto zatlieska najhlasnejšie.
Lenže teraz sme v situácii, keď zo seba musíme dostať to najzodpovednejšie aj bez politických inšpirácií. Pre našich najbližších a tých, pre ktorých by ochorenie nemuselo byť len taká chrípka.
Nosme rúška, dbajme na hygienu, dajme sa testovať, buďme empatickí a dodržujme odstup.
