V marci sa nemecká kancelárka Angela Merkelová posadila pred kamery a viac ako desať minút vysvetľovala národu , ako sa ide vyrovnať s ochorením Covid-19.
Vysvetlila im, ako bude vláda reagovať a povedala im, na základe akých faktov od ktorých inštitúcií k rozhodnutiu dospela. Jasne a stručne vysvetlila základné fakty o tom, ako sa vírus v spoločnosti správa. Dodala, že krajinu čakajú nejasné a ťažké časy, ale zároveň jasne stanovila kritériá a priority, ktoré budú riadiť rozhodovanie jej vlády.
Nie je náhoda, že ako prvý princíp spomenula transparentnosť.
Merkelová takmer nikdy nedávala priame rozhovory a na obrazovke sa s neplánovaným príhovorom neobjavila počas 15 rokov vo vrcholovej politike. Jedným ťahom vyslala do spoločnosti dôležitý signál o tom, aká je situácia vážna, a pomohla ustanoviť kľúčové fakty.
Spravila to, čo rad-radom opakujú štúdie o zvládaní pandémií. Lepšie sa darí vládam, ktoré dokážu jasne komunikovať so svojimi občanmi.
Na Slovensku sme v tých časoch museli čakať na hodinové tlačové besedy nového premiéra, ktorý nám základné fakty o nových nakazených zvestoval ako osobné zjavenia.
Samozrejme, nie je úplne fér porovnávať výkon kancelárky s viac ako desaťročím skúseností s vedením krajiny a vládu nového premiéra, ktorý bremeno verejnej funkcie nesie pár dní a navyše zdedil úradnícky a vládny aparát neporovnateľný s nemeckou byrokraciou.
Zlé čísla
Problém je v tom, že spôsob, akým vedenie našej krajiny komunikuje, sa za pol roka myšlienkovo nezmenil. Síce sa zlepšil tok informácií a do základných pojmov sa pomaly zavádza aký-taký poriadok.
Spôsob, akým sa rozmýšľa o komunikácii, ale prinajlepšom sa šliape voda, a to ešte láskavo predpokladáme, že existuje.
