Autor je výskumníkom Európskej rady pre zahraničné vzťahy (ECFR) a pôsobí v Ústave politických vied SAV
V tomto období, presne pred 58 rokmi prechádzala administratíva prezidenta Johna Fitzgeralda Kennedyho najturbulentnejším obdobím. Lídri Spojených štátov amerických a Sovietskeho zväzu, dvoch jadrových mocností, boli v tom čase na pokraji použitia nukleárnych zbraní.
Počas trinástich októbrových dní roku 1962 sa tak pokojne mohlo stať, že by umreli milióny ľudí počas nukleárneho útoku a ďalšie milióny na jeho následky. Od rozhodnutí v Bielom dome záviseli životy nielen miliónov Američanov, ale ľudí po celom svete.
Dňa 16. októbra 1962 americké špionážne lietadlo odhalilo, že na území Kuby sú rozmiestnené sovietske jadrové rakety s potenciálom doletieť do každého mesta v Spojených štátoch okrem Seattlu. Nasledujúce dni Biely dom dostal ďalšie fotografie, z ktorých bolo vidieť rýchly postup prác na základniach.
Američania zistili, že rakety rozmiestnil Sovietsky zväz ako ochranu Kuby pred prípadným útokom z Washingtonu a ako odpoveď na umiestnenie amerických rakiet v krajinách západnej Európy a najmä v Turecku.
Spolu máme pravdu
Poučená z fiaska spred osemnástich mesiacov v Zátoke svíň si Kennedyho administratíva nemohla dovoliť ďalší zahraničnopoliticky lapsus. Problémom pri rozhodovaní bol vtedy fakt, že ľudia prítomní v najužšom kruhu prezidenta boli poctení dôležitou úlohou a poháňaní snahou dosiahnuť konsenzus za každú cenu v čo najkratšom čase.
V takomto prostredí sa potláča zdravá debata, akýkoľvek nesúhlas alebo dôkladné preskúmanie možných dôsledkov rozhodnutia. Psychológ Irving L. Janis nazval tento fenomén skupinovým myslením.
Charakteristickým prvkom skupinového myslenia je, že pre zachovanie priateľskej atmosféry členovia potláčajú pochybnosti, ktoré majú o iných, disponujú silným presvedčením o vrodenej morálnosti celej skupiny a možných oponentov vykresľujú v negatívnom svetle.
Takýto spôsob uvažovania zásadne skresľuje vnímanie reality. Prehnaný skupinový optimizmus má tak za následok prijímanie neuvážených politík, čo môže mať devastačné následky.
Mediátor RFK
JFK vnímal nedostatky v manažovaní rozhodovacieho procesu počas invázie v Zátoke svíň, a preto počas kubánskej raketovej krízy použil svojho mladšieho brata Roberta F. Kennedyho (RFK), ktorý bol v tom čase ministrom spravodlivosti, ako proxy jeho osoby. RFK, ako člen Výkonného výboru Rady národnej bezpečnosti (EXCOMM), mal za úlohu byť ušami a ústami svojho staršieho brata.
